Viem, že veľa ľudí len pri pomyslení na cestovanie po svete na námornej lodi zavzdzychá. Vzdychanie bude pokračovať, aj keď začnete hovoriť o nejakom tom pracovnom pomere. Veď je to úžasná predstava, život na lodi, plavby do exotických (najčastejšie asi tropických) prístavov (že áno?) k tomu kopec peňazí a tá práca nemôže byť až tak ťažká. Z môjho pohľadu je v tom ale háčik. Vlastne veľký hák, taký na ktorý môžete uloviť minimálne žraloka.
Skončila som vysokú školu a hups do lietadla so zmluvou od nemenovaj agentúry. Priateľka Mira to už raz mala za sebou, tak prečo nie aj ja? Koniec koncov som jej to sľúbila, aj ten dolár bol vtedy na tom ešte celkom dobre. Let dopadol úplne v pohode, aj napriek dátumu na mojej letenke (piatok 13teho). Florida mi pripadala úžasná, rovnaka ako hotel s bazénom. Jasné, že som sa hneď navliekla do plaviek. Bol začiatok decembra a teplo vôbec nebolo. Podľa toho vraj spoznáš nového crewmembra. Kúpe sa o dušu a váľa na slnku uprostred decembra. Veru aj to tak bolo. Pri mojom odchode domov o 6 mesiacov som na bazén nepomyslela ani náhodou. (Nejaké mladíci sa tam ale kúpali a volali aj mňa. Mali ruskí prízvuk.) Ešte stále som bola v celkom dobrej nálade spôsobenej cestovnou horúčkou, ktorá ma prepadla ešte doma v Európe. Čakala som dva dni na to, keď uvidím moje meno na zozname naloďujúcich sa zamestnancov. Pod mojim menom som našla ďalšie, ktoré som dobre poznala. Takže aj kamošku Lubku odvelili na Fantasy… Svet sa asi zbláznil, lebo to bola presne tá istá loď, kde už druhýkrát pracovala moja priateľka Mira. (Vtedy som nevedela aká výhoda to bude.)
Keď som prvýkrát uvidela tú krásavicu MS Fantasy zdala sa mi samozrejme veľká a hneď som si v duchu povedala, že to hádam prežijem… hlavne s ohľadom na moju klaustrofóbiu. Lenže aká som bola prekvapená, keď mi problémi robilo čosi celkom iné. Niekto mi tvrdil, že čosi také mi nehrozí… I keď budeme na mori. Vraj sú to veľké lode a morská choroba nebude problém. Nebudem to cítiť. Jasné, že som to cítila a to nebola ešte ani sezóna búrok. Prvé dva týždne som užila toľko sea sick tabletiek, že by to vraj zabilo aj koňa. To som ale netušila, že aklimatizácia bude aj o čomsi inom.
Po prvom hektickom dni (kedy som asi trikrát nevedela nájsť kabínu a zmeškala som asi dve stretnutia s novým šéfom z Indie) ma vyhnali do práce. Sama som si to vybrala na nočnú. Skvelá idea. Nasledovali nekonečné hodiny v práci (keď väčšina ľudí spí) striedané pobehávaním okolo lode (keď väčšina mojich známych pracuje) Skvelé. Takto to začína. Moja hlava a telo sa tomuto všetkému čiastočne prispôsobili až po pár týždňoch... To som už poznala všetkých indických ranných kuchárov, čínskych krájačov zeleniny aj chalanov ktorí “vláčili” kufre pasažierov. Aj som stihla počas nočného utierania stolov zabudnúť, že sa blížia Vianoce. Moje prvé na lodi. Doma som nebola ich veľkým fanúšikom a na lodi mi to prišlo ešte divnejšie. Veď na Vianoce tu nemá nikto čas a pripomína ich len výzdoba v “jedálni”. Bolo to však aj o čomsi inom a to keď Mira priniesla pravý zemiakový šalát. Tajne ukuchtený aveľmi chutný . Llebo i keď milujem ryžu, na lodi jej bolo viac ako dosť a mne sa o nej začalo po pár týždňoch aj snívať. Napokon dorazil na moje aj všeobecné prekvapenie sám kapitán lode popriať nám šťastné a veselé. Taký milý starý pánko.
Bola to úplná Fantázia... A to bol len začiatok.
Budúca časť bude o Bahamách, (ostrovoch kam sme sa plavili dvakrát do týždňa) ruských kolegoch, (ale hlavne kolegyniach) a bývaní na lodi ...
