To všetko bolo síce len na televíznej obrazovke, ale aj ak mám dojem, že to stojí za spomenutie a hlavne napísanie. Možno aj preto, že zo slovenskej (aj československej televízie) som bola zvyknutá na špeciálne celovečerné silvestrovské kabarety, s občas sporo-oblečenými tanečnicami, spevákmi (ktorí nechcú opustiť scénu populárnej a inej hudby až do dnešných dní) a moderátorskou dvojicou.
Ale nie tento rok. Okrem lenivej nálady, ktorú sme si úspešne doma vybudovali s manželom, nič nenasvedčovalo tomu, že o polnoci sa zmení poradové číslo roku. Vlastne som to tušila a tak sme celý deň boli naladení v štýle scifi filmov. Boli to krátke tajomné, scifi poviedkové filmy uvádzané v americkej televízii pod súhrnným názvom The Twilight Zone.
Námety príbehov sa pohybujú v rozmedzí tragédie až komédie. Sú strašidelné, provokujúce a na zamyslenie sa. Natočené v rokoch 1959-65 čierno-biely film im dáva výnimočnú tvár. Vo mne ten čierno-biely obraz vyvoláva zvláštne zimomriavky... aj námety jednotlivých epizód... (V ktorých hrajú okrem iného aj Buster Keaton, Peter Falk, Martin Landau a James Coburn.)
Pokúsim čosi z tej tajomnej zóny súmraku príblížiť aj vám. Len v krátkosti o obsahu niektorých príbehov z pera mnohých autorov televíznej série The Twilight Zone:
Pilot pristane v lietadle z roku 1917 v modernom Francúzku. Tam na letisku (takmer) stretáva muža, ktorému v minulosti zachránil život.
Starý muž odmieta predať staré bicie hodiny, ktoré venovali jeho rodine pri narodení. Jeho život vraj záleží len na nich. Ak ich každý druhý deň ktosi nenatiahne, on zomrie. Verí tomu, až do dňa kým jeho dcéra hodiny predá a on mená možnosť dostať sa k nim. To ho oslobodí.
Po oslave narodenín ( pár drinkoch ) a následnej ceste autom domov sa pár ocitne vo zvláštnom meste. Nič v tomto meste nie je skutočné. Papierové budovy, pripomínajúce divadelné kulisy, aj tráva a stromy sú z papiera. Epizóda sa končí, keď mama zavolá svoju dcéru k obedu... aby sa stále nehrala s tými novými hračkami, ktoré otecko priniesol zo svojej cesty na planétu Zem. To všetko v diele nazvanom „ Zastávka v tichom meste ".
Manželský pár sa dostane k fotoaparátu, ktorý zachytáva obrazy z budúcnosti... krádež šperkov, mŕtve telo zlodeja, potom ďalšie, ďalšie a ďalšie...
Obyvatelia domu v Brooklyne postupne opúšťajú New York, ako sa Zem blíži každý deň viac k slnku. V tejto časti „ Polnočné slnko “ ľudia znášajú neznesiteľné teplo a nedostatok vody. Elektrická energia začína vypovedať poslušnosť. Keď v dome ostanú len dve ženy, jedna z nich dostáva halucinácie a druhá horúčku. Po zobudení sa zo sna pri nej sedí lekár. Za oknom bytu sneží a fúka vietor. Teplota v izbe ukazuje 15 stupňov Fahrenheita. Je zima o pár dní všetko zamrzne. Planéta Zem sa vzďaľuje od Slnka. Mladá žena vraví svojej spoločníčke o svojom sne... o tom ako bolo šialené teplo.
Chlapec po tom čo jeho stará mama zomiera s ňou hovorí prostredníctvom hračkárskeho telefónu. Ona ho volá k sebe. Chlapec je na pokraji smrti, až kým jeho otec nezdvihne slúchadlo... a prehovorí do mŕtvej duše svojej matky.
Policajná jednotka hľadá v epizóde „ Will the real Martian please stand up? “ (Poznámka autorky: tak už viem odkiaľ pochádza Eminemova pieseň) marťana, ktorý je medzi návštevníkmi malej jedálne.
„ Miniatúra “ je príbehom o mužovi, ktorý sa bráni vzťahom s okolím. Má vyše 35, ale stále žije s matkou, ktorá sa o neho stará ako keby mal 8 rokov. Ustieľanie postele, vyzúvanie topánok. Nič nemá rád, ani len sa nenájde nič čo by nenávidel. V práci nevie si s nikým nerozumie. Keď ho vyhodia, ide do múzea... tam v domčeku pre bábiky vidí živú mladú slečnu. Chodí za ňou denne a sleduje ju hrať na klavíri, hoci by mala byť nehybná (vytesaná z dreva) Po návrate domov z psychiatrie, uteká do múzea za ňou. Nočná stráž ho hľadá, ale nikto si nevšimne, že on sedí v domčeku pre bábiky popíjajúc čaj so slečnou...
Počítač sabotuje romantickú aféru, ktorú si začal jeho programátor s mladou slečnou.
Najkomickejšou a prekvapujúcou časťou je „ To serve man“ o príchode mimozemšťanov na planétu Zem. Tento druh návštevníkov sa neskrýva, ponúka ľuďom nové zdroje energie, recept na úrodnú pôdu aj ochranné neviditeľné štíty proti zbraniam...za to chcú jediné. Pozemšťania ich budú študovať a rozširovať si tak obzor a ľudia budú cestovť na ich planétu , aby tak naopak mimmozemšťania spoznali našu rasu. Všetko v najlepšom úmysle a spísané do knihy, ktorú predkladajú reprezentantom zo Zeme. Knihu sa snažia vedci zo Zeme preložiť dopracujú sa k titulu „ To serve man“. V jeden deň zo základne odlieta ďalšia z bezpočetných vesmírnych lodí plná poznania chtivých ľudí... vidíme utekajúcu prekladateľku kričiac na svojeho milovaného: „ Nechooooď, nechoď... táááá knihaaa, je to... jeeee toooo kuchárska kniha!“ ... Tak to konečne preložili „ To serve man“ – „Servírovať človeka“ a nie „ slúžiť človeku“!!!
To bola krátka cesta do začarovanej krajiny, ktorej hranice sú len tie v našej predstavivosti.
