reklama

Čo sa mi páči a nepáči v Amerike

Píšem pre všetkých zvedavcov, ktorí nevedia vyhútať ako to, že som ešte stále nezbalila kufre a nevrátila sa na rodnú hrudu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (122)

Páčia sa mi veľké nedotknuté oblasti, kde by ste ťažko našli živú dušu. Ešte stále mi príde čarovné, že aj tu sú miesta kam takmer nikto nechodí. Možno vy budete práve ten prvý človek... Aj tu ľudia žijú úplne jednoducho v domoch, kam by ste sa nasťahovali len na pár týždňov v lete.
Mám rada noci, keď sadneme do auta a vyrazíme kúpiť maškrty. Také tie male kýbliky, ktoré padnú dobre, keď ma pochytí smutná nálada. Vanilková zmrzlina je najlepšia na depresiu.
Tešia ma aj dlhé jazdy autom. (Ak samozrejme nepredstavujú predieranie sa zápchou vo veľkom meste.) Najlepšie je na dlhej ceste počúvať kvalitnú hudbu. Toho som si skutočne užila dosť cestou z Arizony do Mainu, pred vyše rokom. Viezli sme sa vo veľkom aute, vzadu za nami posteľ a osem dní na cestách bolo úžasných zážitkom. Zdalo sa mi, že Amerika nemá hraníc.  
Pochvaľujem si aj náš Nezávislý filmový televízny kanál, kde v poslednom čase bežia aj také filmy ako Musíme si pomáhať alebo Ostro sledované vlaky. Ešte aby som nezabudla na ten posledný o letcoch - Tmavomodrý svet. No a keď vojdem do miestnej požičovne DVDčiek tak tam vždy nájdem nejaký nový český film. Čo znamená, že si často vychutnám aj pohľad na nejakých slovenských hercov alebo herečky.
Neviem si na živote tu v Amerike vynachváliť možnosť totálne vypnúť. Aby som sa vyjadrila presne… Hocikedy, keď nemám náladu prijímať informácie z okolia, tak proste vypnem moje prekladateľské centrum v mozgu. Potom len tak relaxujem a moja myseľ má na čas oddych.
Som rada aj tomu, že málokto z domorodcov tuší odkiaľ som. Keď na nich prehovorím, otvárajú ústa a lichotia mi poznámkami… Aký krásny Kanadský (Severský) prízvuk máte.
Som vďačná aj za to, že pri vyberaní džínsov nemusím predavačke päťkrát povedať, že si obzerám, čo majú v obchode. Stačí jedna takáto poznámka a slečna ma nechá tak.  Nevyvoláva vo mne v žiadnom prípade trápny dojem, že len tak okukávam a nechcem nič kúpiť.
Môžem sa vždy spoľahnúť, že ak sa rozhodnem zájsť so známymi do baru, nenatrafím tam na partiu podnapitých deciek mladších ako 16 rokov. Lichotí to samozrejme aj môjmu egu, lebo si potom nepripadám stará jak Brno />/>…
Mám tu dokonca aj svoju veľkú privátnu knižnicu. Členské sa v nej neplatí. Je prístupná každému a podávajú v nej skvelú kávu plus nejaké tie sendviče. Majú v nej vždy tie najnovšie knihy. Je to síce klasické kníhkupectvo ale nikto vám nepovie nič, ak tam strávite aj celý deň a nič si nekúpite. Pravdou je, že ja si vždy niečo kúpim, niečo malé pre radosť, keď prší a nechce sa nám cestovať do tejto veľkej knižnice.
Najviac ma ale teší to, že už aj tu mám nejaké tie miesta, ktoré budú navždy zapísané v mojej pamäti. Možno preto, že som tam prvýkrát ochutnala najchutnejšieho lobstra na široko ďaleko. Možno preto, že si neviem predstaviť krajšie miesto na piknik ako pri jazere celkom blízko nášho bytu. 

Naproti tomu, koľko toho tu mám rada, vyhradzujem si aj právo na nasledujúce veci, ktoré mi príliš na Amerike nevoňajú.

Prepadá ma panika , či budem musieť naše deti v budúcnosti učiť doma… Hlavne ak verejné, školy stále viac obmedzujú množstvo vecí, ktoré sa žiaci na hodinách dozvedia. Ja ako učiteľka? No to neviem, neviem. Možno to vyrieši súkromná škola. Ešte, že školská dochádzka našich potomkov je stále akosi v nedohľadne.
Neviem sa zmieriť s tým, že neviem v obchode nikdy nájsť tú správnu veľkosť nohavíc. Mení sa veľmi často od veľkosti 12 až po 18. (Áno,prosím.) Občas ma to privádza do zúfalosti. Rovnako ako obchody istej odievacej značky, ktoré sú labirintom a ja sa v nich nikdy neviem vyznať.
Neznášam to , že pokiaľ volám na nejaký štátny úrad, odpovedá mi výlučne automat. Pre angličtinu stlačte jednotku, keď mate otázku stlačte dvojku, keď nám chcete len čosi povedať stlačte štvorku, ak neviete čo presne nám chcete povedať stlašte päťku, ak ste zabudli čo chcete stlačte šestku. Moment. O chvíľku sa vám ktosi ozve. Moment. Priemerný čas čakania na linke je momentálne 5 minút… Priemerný čas čakania na linke je 20 minút. (Tomu hovorím časový posun!)
Neviem sa zdržať pocitu, že odkedy som tu, tak mám zrazu väčšiu chuť na sladkosti. Upodozrievam občas potravinárske firmy, že keksíky a šišky obohacujú o nejaké návykové látky.
Nepáči sa mi to, že som atrakciou pre niektorých vodičov. Príde im veľmi dívné, že chodím pešo do obchodu, veď je to celých 15 minút chôdze od nášho domu. Toto by sa ma samozrejme netýkalo, keby som žila kdesi v NY City. Tam veľa ľudí nevlastní ani automobil.
Je mi proti srsti to, ako sa ktosi môže pohoršovať nad bozkávaním na ulici. Tej istej osobe ale nepríde divné, že starý milionár (ktorý zarába na nahých ženských) najnovšie vystupuje v televíznej show, ktorá propaguje jeho maličký hárem. Vydržiava si v ňom mladé slečny ako jeho profesionálne priateľky. A ony ho za to vybozkávajú na líčko.
Pozastavujem sa nad tým, že i keď som tu legálne, tak pre Americké úrady vlastne neexistujem. Ešte stále totiž čakám na čarovné social security number , ktoré otvára dvere úplne všade. Ale bez neho nie som osobou. Môj manžel preto nemôže podať daňové priznanie ako ženatý, lebo jeho manželka nejestvuje. Keď nejestvujem, jeden by si mohol myslieť, že môj manžel je vlastne slobodný… A mohol by teda podať daňové priznanie ako slobodný. Ale to je proti zákonu, pretože on je predsa ženatý… Aj keď jeho žena vlastne neexistuje. Tomu hovorím začarovaný kruh. 
Nie som ani odolná voči faktu, že Amerika leží za veľkou mlákou. Je to šílene ďaleko... Pre mňa aj pre tých čo, by ma radi videli denno denne. Táto veľká mláka ma delí od rodiny a priateľov. Na rodnú hrudu sa dostanem len párkrát do roka. Nebude asi ani veľmi bežným javom, že by za mnou ktosi prišiel len tak na kávičku, keď sa mu zamanie. Túto predstavu neznášam. Nie je mi to jedno a tak nevylučujem, že jednoho dňa sa moje trvalé bydlisko radikálne zmení. No na najbližšie mesiace a roky budem asi obyvateľkou Severnej Ameriky.



********************************************************************************
UPOZORNENIE:
Tieto riadky prezentovali výhradne môj osobný postoj a nezhodujú sa možno so žiadnymi názormi, ktoré majú iní ľudia na USA. 


 


Jana Harris

Jana Harris

Bloger 
  • Počet článkov:  116
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Neskutočne jej chýba písanie... také to tvorivé a odhaľujúce. Má veľkú slabosť na ruky svojho manžela a hudbu z filmov W. Allena. Zoznam autorových rubrík:  Takmer denne z Nového AnglickaMilí priatelia vo sveteVlastná choreografiaTéma na lenivé letné popoludniSlabosti nás všetkých (?)

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu