Prebúdzam sa do chladného a mrzutého rána. Chladného počasím a mrzutého udalosťami, ktoré sa dejú všade okolo mňa. Kontinent, ktorý si vravel kultúrny, sa opäť zbláznil. Ovládla ho nezmyselná vojna.
Mestá opúšťa život a strácajú sa z čoraz bledších máp sveta. Ľudia odchádzajú z týchto osád smútku a žiaľu do nenávratna. Len v diaľke na konci mesta, ktoré sa stalo zrúcaniskom, počuť zvuky… Trhajú srdce a mysli nedajú spať. Je to ozvena hlasov, ktoré už neprehovoria. Zahynuli vo všetkých minulých vojnách, aj v tých, čo len prídu.
Štadión sa stal najsmutnejšou časťou mesta. Pretože nie je nič smutnejšie na svete ako masový hrob, kam nik nenosí kvety. Vidno tu len biele kríže bez mien, pretože aj ten, čo si vraví Boh, zabudol ako sa volali všetci, ktorí tu spočívajú.
Ulice sa stávajú bezmennými a jedinými chodcami sú tiene ľudských duší. Sprevádzajú ich pomstychtiví strážni anjeli. Zostanú naveky uväznení v bludisku pasáží, ktoré dávno zničila vojna. Je to bludisko medzi životom a smrťou. A v tomto priestore sa stávajú nedobrovoľnými svedkami nočných bombardovaní. Sú to okamihy, kedy vidno tlejúce zvyšky tiel a nad nimi strážnych anjelov, ktorí si nesplnili svoju povinnosť. Vzlietajú k svitajúcej oblohe, aby sa vrátili, keď začujú ďalšie výstrely.
Znovu som mala sen. Nie nebol rozmarný. Cítila som v ňom prítomnosť krvilačného Boha vojny. Mlčky sedel na najvyššej budove a hľadel na svoje dielo. Potom vstal, aby odišiel smerom k ďalším svojim obetiam... Možno na východ alebo ešte ďalej. Ticho si tam počká na svoju chvíľu.
Venované nám všetkým...
* * * * * * * * * * *
Bolo to pre mňa čosi výnimočné, ako povedal Franz Kafka... Niekedy musíte písať len preto, aby vás všetko čo máte v hlave neroztrhalo zvnútra.
