No poviem to jednoducho. Neohováram. Len už nevidím veľa vecí v tom istom svetle ako kedysi... Keď som žila na Slovensku. Nevravím, že mám krajinu, kde som sa narodila menej rada alebo nebodaj ňou opovŕham. (Ani sa to nikdy nestane!) Tiež však po istom čase strávenom vonku dostávam dojem, že služby poskytované na území Slovenska nejako pozaostávajú za tými inde. Teda aspoň za tými v USA. Aj v Amerike nie je síce všetko ideálne, ale keď sa človeku čosi nepáči... Doslovne povedané ide si to nájsť kamsi inam. Všetci to vedia. Konkurencia je tu veľká.
Na Slovensku je to trošku inak. (Podľa mojich a pokiaľ viem nielen mojich dojmov.) Sama som zažila to, že na niektorých miestach vedia byť ľudia milí. To keď mi pani na pošte poradila, ako poslať list do zahraničia za podstatne menšie poštovné. No a na iných (zväčša úradoch, v obchodoch a MHD) sa ľudia tvária, že ich otravujete. Prípadne by ste mali byť neskonale vďačný, že si vás vôbec všimnú. Pokiaľ ste na to zvyknutý (lebo to tak proste funguje) ani vás nenapadne, čo si o takomto čosi pomyslí cudzinec. Alebo aj našinec, ktorý prišiel späť domov.
Cesta na Slovensko ma poznačila aj čímsi iným. Podlieham asi čiastočnej rozpoltenosti osobnosti. V duchu som sa dosť pohoršovala nad niektorými mojimi skúsenosťami. (Celkom nepremyslene som totiž zašla do banky a žiadala som vyplatenie môjho investovaného vkladu. Vydanie potvrdenia prebehlo úplne v poriadku. O pár dní som sa mala dostaviť znovu. Mali mi vyplatiť vloženú sumu a nejaký ten zisk. Celkom triviálna operácia. Pravda, ak ste neboli v nemenovanej banke v Nitre, hneď vedľa Orbisu.
Bolo krátko pred 11:00 a všetky pracovníčky boli viac ako zaneprázdnené myšlienkou na obed. Každá druhá sediac pri svojom pracovnom stolíku s ceduľkou „obslúži vás vedľajší pracovník“. Vedúca ma poslala k stolíku číslo 15 a milá pani od príslušného stolíka na mňa vrieska: „ZATVORENÉÉÉ“ Zopakuje to pre prípad, že by som ju nepočula ešte ráznejšie:„ZATVORENÉÉÉ“ . Rázne aby som sa náhodou nepriblížila na menej ako 3 metre? Zvrtla som sa teda na päte a idem rovno k vedúcej. Nech svoju podriadenú poučí, že nepredáva zrmzlinu deckám na námestí. Poviem len, že bolo 11:28 a ja som stále márne dúfala, že v banke sa nájde ktosi kto bude schopný a ochotný vyplatiť mi môj vklad. Niekto to vraj proste nevedel, ďalšia pracovníčka na to nemala oprávnenie, ďalšia to nikdy pred tým nerobila. Všetko je raz po prvý raz. Aj ja sa budem raz sťažovať po prvý raz.) Lenže ostalo len pri tom. Nič viac som neurobila. Ani po pár nepríjemných zážitkoch v banke, na pošte alebo v MHD. Stále som predsa len typickým občanom Slovenska. Navyše keď prišiel Eric takmer sme sa pár krát pohádali. To všetko len kvôli tomu, že som mu nechcela dať za pravdu, že úroveň služieb v SR stále nejako pokulháva. Pritom aj ja už mám ten pocit v sebe. Ale asi len sama pred sebou si to odvážim priznať. Inak som sa tvárila, že to nie je také hrozné. Jedna časť mozgu mi vraví, že to nie je také zlé a prečo sa sťažovať? (To je tá slovenská časť.) Tá druhá, (ktorá si veľmi rýchlo zvykla na to, že život môže byť uľahčený fungujúcimi službami) má pôvod v mojom novom bydlisku.
Sledujem na sebe následky pobytu na Slovensku. Je to schizofrénia, s ktorou budem musieť ešte asi veľmi dlho žiť. Možno sa jej už nikdy nezbavím. Lenže nie som sama. Aj moji priatelia na Slovensku občas pociťujú nejaké to rozpoltenie osobnosti a pocitov zo Slovenska. Žijú tam. Páči sa im tam, milujú svoju rodnú krajinu. No na druhej strane si nevedia predstaviť, že by na Slovensku v budúcnosti mali žiť. Teda lepšie povedané... Nemajú to isto v pláne.
My máme v pláne prísť tam opäť už skoro. Možno na Vianoce(?) Napriek všetkým komickým situáciám (ktoré sú komické až teraz) sa Ericovi v našej malej krajine uprostred Európy veľmi páčilo. Uľahodila mu príroda, krásne veľkonočné predpoludnie aj naša medzinárodná rodina. Chytal sa za hlavu len vtedy, keď si uvedomil že v našej rodine sa hovorí priveľa pre neho cudzými jazykmi. Takže okrem sloveského jazyka bude užitočné naučiť sa aj čosi po taliansky. Dám vám vedieť ako mu to ide.
