Lenže ako sa patrí na Ameriku, každý veľký sviatok začína dávno pred tým než je v dohľadne. V prvom rade ho nakupujúcim pripomínajú dlho oznamované výpredaje oblečenia, automobilov aj kosačiek na trávu. Na nič sa nesmie zabudnúť. Deň nezávislosti je hlavne o barbecue alebo pikniku s rodinou (či priateľmi), na ktorý sa treba dobre pripraviť. (Do batôžka si treba pribaliť tiež národnú hrdosť a vieru v Boha... ako sa vyjadril ktosi v mediách.)
Obzvlásť dôležité je vyzdobiť dom, byt aj chatovú osadu zhruba 40 Americkými zástavami na 50m štvorcových. Povolená je aj trikolóra. (Len keď ju vidím ako dekoratívny doplnok na psoch, tak by som hneď volala Slobodu zvierat.)
Niekto si pravda myslí, že sa tejto tradícii vyhne. Tento rok sa to úspešne podarilo našej malej bytovke. Ani my ani žiadny z našich susedov si nedal tú námahu vyvesiť vlajku krajiny, na ktorú tu má byť každý obyvateľ hrdý. Ešte, že vlajková výzdoba ešte stále pre súkromné osoby nie je povinná. Na teraz platí pravidlo, že podozrivý bez zástavy na priedomí alebo v okne, budete jedine susedovi. Ten možno aj vyhlási, že nie ste pravý a loajálny Američan. (Pritom mu nenapadne, že to presne tak je.) Je to aj prípad ľudí žijúcich v našom dome.Hlavne preto, že zloženie nájomníkov je viac ako rôznorodé...
Nažívame si tu spolu v pokoji a tichu. (Teda kým nepríde víkend a susedka neodpáli nedeľný predpoludňajší koncert populárnej hudby.) Na prízemí býva staršia opustená pani s Alzheimerom, ktorá možno ani netuší, že jestvuje čosi také ako 4. júl. Vedľa nej pobýva mladý pár, ktorý takmer neopúšťa byt počas denných hodín. Viem, že pracujú po nociach a nemám dojem, že by sa ktosi z nich ochotne moril s vyvesením vlajky. Byt pod nami je pravidelne obývaný sťahujúcimi sa mladými rodinami. Väčšinou pobudnú menej ako tri týždne a práve tento júlový víkend bol byt prázdny. Takže zase menšia šanca na vlajkovú výzdobu. Vo vedľajšom byte žije kórejský kuchár s rodinou, pracujúci v čínskej reštaurácii pod menom Havajský raj. Jeho Americké a vlastnenecké cítenie asi bude tiež dosť otázne. No a naša susedka narodená v Mexiku, tá najradšej zalieva celý deň kvietky a poriada oslavy pre svoje vnúčatá. Týmto sa pre náš dom dokonale vyčerpala akákoľvek šanca na zapojenie sa do všeobecného ošiaľu okolo Dňa nezávislosti.
No aby bolo jasné, takýto postoj k 4. júlu má asi len málo obyvateľov Ameriky. Aj táto skupina má ale stále možnosť obísť všemožné prípravy, ak sa nechá pozvať na rodinnú party. Prípravy aj následné upratovanie sú potom na dotyčnom úbohom príbuznom. Stačí pretrpieť len únavnú cestu na miesto oslavy a späť domov. Veľmi obľúbené ako dopravné prostriedky sú autá a neobľúbené sú následné dopravné kolízie. Druhou možnosťou je samozrejme odvážne usporiadať stretnutie pri zástave priamo vo vlastnej záhrade. (Ak nemáte dostatok financií, rovnako dobre poslúži aj terasa.)
Pred samotnou udalosťou sa ešte patrí pokosiť trávnik (čo ale treba vždy ) a poliať kvety okolo chodníka. Viackrát som videla ako toto všetko robia s veľkým nasadením tak mladí ako aj starí. Niektorí jedinci si na tento účel zadovážia tričká s Americkou zástavou a iní dokonca celé šuštiakové súpravy. Minulý rok 4. júla som videla mladý pár v predzáhradke domu - ona v sukni s hviezdami a pruhmi a on v košeli veľmi podobného vzoru.
Iných národne citiacich obyvateľov (a tých je väčšina) poteší aj zákusok v národných farbách. Viaceré potravinárske firmy odporúčajú urobiť si takúto pochúťku doma. Zapojiť treba aj deti. Ak nie je predsa len čas, na stole sa celkom dobre vyníma aj torta s Americkou zástavou doslova na zjedenie.
Hlavný bod programu vo väčšine osláv ale prichádza na radu, až neskoro večer po zotmení, keď niektoré rodinné aj priateľské stretnutia už pripomínajú nemecký pivný festival. Je to spôsobené teplom a dobre chladeným pivom, ktorému ako Európanka stále neviem prísť na chuť. Večer keď sa zotmie, akoby zázrakom sa ocitnú všetci tito ľudia hrdí na svoju krajinu, uprostred silvestrovskej noci... Nad hlavami im lieta (dobre organizovaný) ohňostroj, ktorý nemožno prehliadnuť. Zastúpené sú všetky farby. To všetko na počesť výhry nad Britániou.
Nad tou istou krajinou, ktorej zástavu som mala na hrudi celý 4. júl 2005.
To bol taký moj maličký žartík. Ktosi ho pochopil, ktosi nie... (ale o tom inokedy)
