Keď umenie hovorí z duše (a do duše)

Stretnutia s umeleckými dielami vedia byť výnimočné... Pre mňa sa niektoré takéto stretnutia dokonca opakujú v pravidelných intervaloch, keď to najmenej čakám a pritom na druhej strane potrebujem. (Hoci si to uvedomím až vtedy, keď mi skrížia cestu.) Otvárajú mi oči a do rúk vkladajú mapu mojej vlastnej duše. Nezáleží na tom, či objavujem tú mapu po prvý alebo desiatykrát… Vždy ma jej prečítanie alebo vypočutie očistí. Dostávajú sa mi pod kožu a ja som vďačná životu, že takéto čosi umenie dokáže… Hovorí za mňa to čo neviem a možno aj nechcem vysloviť.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (12)

Presne takto mi pred pár dňami prišla pod ruky (či vlastne pod uši) znovu po skutočne dlhom čase pieseň, ktorú naspieval Jaro Filip:

Poznám to bezútešné čakanie,

keď čakáš,

že sa niečo zmení,

len nevieš presne čo a kedy,

každý deň čakáš naposledy

a od zajtra znovu ako vymenený.

Čakáš kedy sa skončí čakanie,

zúfalo ale trpezlivo.

Koniec je kdesi,

kdesi v nedohľadne

a ak už nie si celkom na dne,

prečakáš si takto možno

celý život.

Skonči s tou nezmyselnou zábavou,

nečakaj kým sa niečo stane.

Spomeň si na to,

čím si bol,

spomeň si ak si zabudol,

že v živote vždy všetko príde,

príde,

príde

NEČAKANE !

Vždy keď počujem túto pieseň... Preberie ma to. Tak celkom nečakane, presne ako spieva Jaro. Táto hudobno-slovná mapa mi ukazuje cestu zo zákutí duše, z ktorých sa občas neviem vymotať.