Našu púť sme začali v Žiline dňa 12. 06. 2006 o pol siedmej ráno. Cestunám spríjemňovala dobrá nálada a milé dievčatá ,ktoré nás oboznamovalis historickými a súčasnými dejinami miest, cez ktoré sme práveprechádzali. Za hranicami s Poľskom a Slovenskom sme sa zastavilinačerpať sily a samozrejme vymeniť peniaze na jednej pumpe. Naše miléprváčky z nemenovanej triedy sa bezhlavo zaľúbili do šarmantnéhopoľského predavača. Mňa osobne zaujala krajina a ľudia. Poľsko jetypické svojimi nížinami na severe no my sme sa kolísali z kopca nakopec. Ľudia vyzerali byť veľmi milí, no bolo to asi preto že sme impod nosmi mávali poľskými złotymi. Po mnohých slovách typu „už tambudeme“ sme nakoniec dorazili do Oświęcimu. Chvíľu nám trvalo kým smesa zorientovali a spoločne vyrazili vpred za dobrodružstvom. Za alejoustromov sme uvideli snáď najznámejšiu bránu na svete s cynickým nápisomARBEIT MACHT FREI, čo v preklade znamená PRÁCA ROBÍ VOĽNO. Vskutočnosti mala oslobodiť väzňa od namáhavej práce smrť. Kúsok odbrány sa k nám pripojila poľská sprievodkyňa. Prehliadka začínalapodobným scenárom akým prichádzali pred 64 rokmi prvý väzni. Panisprievodkyňa nám porozprávala, ako im bol pri výstupe z vlaku odobratýmajetok, boli triedený na 2 skupiny (práce schopný a deti, starci, ženya postihnutý ľudia), po selekcii bola skupina odvedená do miestnostiktorá vyzerala ako sprchy. Každý dostal uterák, mydlo a číslo vešiakana ktorom si nechal veci. Potom do dier v streche vhodili Cyklón B(leptá sliznice dýchacích ciest) všetci sa asi za 20 minút udusili.Následne boli v kremačných peciach spálený. Ľudský popol zo spaľovacíchpecí, tony denne, sa dal ľahko rozoznať, lebo v ňom boli často zubyalebo stavce z chrbtice. Napriek tomu sa využíval na rôzne účely: nazasypanie močaristej pôdy, na tepelnú izoláciu v stenách drevenýchkonštrukcii, ako fosfátové hnojivo; náročky namiesto štrku naposypávanie chodníkov v osade SS pretože bol hrudkovitý, alebo ževzhľadom na svoj pôvod to bol materiál, po ktorom sa malo šliapať.Ďalej sme pokračovali k barakom v ktorých boli naukladané vlasy,hrebene, okuliare, misky, oblečenie či kufre. Skoro všetkých chytil zasrdce pohľad na obrovskú masu vlasov. Jedno dievča povedalo, že keďvidela tie vlasy tak si to všetko predstavovalo v skutočnosti, vravelaže jej bolo do plaču. Exkurziu sme ukončili v baraku venovanomslovenským židom. Keď sme si ho pozreli videli sme cez okno Nemcov.Kamarátovi som vtedy povedal, že ako sa asi musia cítiť oni. On mipovedal, že by na ich mieste sem neprišiel. „Koho mučili, ten zostanemučený. Koho zasiahlo utrpenie, ten sa už vo svete neudomácni, hrôza zpopretia života nikdy nepominie. Dôvera v ľudstvo, ktorú naštrbila užprvá facka a potom zničilo mučenie, sa už nikdy nevráti“.Po prehliadke Oświęcimu sme vyrazili na cestu do Krakówa. Prvou vecou vKrakówe ktorá ma zaujala bolo nábrežie Visli nad ktorou sa týčil Wawel– hrad poľských kráľov. Ten sme si nenechali ujsť a pozreli sme siaspoň nádvorie. Potom sme pokračovali do centra kde sme videli starúradnicu tzv. Sukiennice, či Kościoł Mariacki. Mnohý z nás sa rozletelipo námestí za nákupmi, alebo za poznaním pamiatok, ktorých tu bolohojne. Cestou nazad sme už iba oddychovali a nechali sme sa unášaťzážitkami z našej cesty.
