Knihy, ktoré stoja za to...

Rudolf Jašík – Námestie svätej AlžbetyÚstredným motívom románu je láska. Odohráva sa medzi dvoma mladými ľuďmi, hlavnými postavami Igorom a židovkou Evou. Na ich príbehu ožíva celá tragika vojny. Ich city sú však otrokom fašizmu. Dielo by sa dalo prirovnať ku klamlivému obrazu, ktorý nás privádza k pravde. Keďže Slovensko bolo počas druhej svetovej vojny satelitným štátom Nemecka, prijali sme v tejto dobe aj zákony o deportácii židov z nášho územia. Táto skutočnosť sa nevyhla ani Eve, spolu s ostatnými je sústredená na transport, pri ktorom zomiera. Dej akoby autor zabalil do smutnej tmy, cez ktorú nič neunikne. Tak ako neunikla Eva ľuďom, ktorí zo seba zvliekli ľudskosť. Podobá sa taktiež mraku, z ktorého pršia slzy. Pri čítaní máte pocit, také tušenie, že príbeh ani inak nemôže skončiť. Iba smrťou jednej z postáv. Aj keď zomierajú nevinný, zomiera človek nie láska pretože láska je podľa Jašíka nesmrteľná.„Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol a spomienky. Láska je nesmrteľná, ide za hrob. Netlie, len horí. Večne horí, ako život.“Ladislav Mňačko – Smrť sa volá EngelchenK napísaniu tohto románu viedli Mňačka spomienky, ktoré prežil ako partizán. Celý príbeh rozpráva Voloďa člen partizánov. Je mladý no v jeho podaní vystupuje na povrch vyspelosť. Dej je dynamický, plný zvratov. Koniec sa drží začiatku a začiatok konca. Realisticky pôsobia bojové scény v horách. Tragicky zase zabíjanie nevinných a smrť spolubojovníkov. Autor sa k Ploštinnej vracia po malých častiach. V strede románu, keď vedúcemu partizánov Nikolajovi odtrhne nohy a on sa potom zastrelí, cítiť gradáciu. Táto udalosť ich prinúti opustiť Ploštinu. Po putovaní v lese sa však chcú vrátiť. Pri príchode cítia dym. Uvidia Karola, muža z Ploštiny. Všetci sa ho pýtajú, čo sa stalo? On si len niečo rozpráva a strčí si zbraň do úst a zastrelí sa. Partizáni utekajú do dediny. Uvidia len spálené telá mužov a ženy ako sa prehrabávajú v obhorených kostiach. Nemôžu zniesť pocit viny. Utekajú pred ňou. V lese narazia na nacistov. Pridávajú sa k nim ďalší chlapi a dokonca jedna žena z dediny. Skrývajú sa a bežia smerom k mestu. Z pôvodnej skupiny už nežije veľa chlapov. Voloďa unikne no je ranený. Nakoniec sa však dostane do nemocnice. Zrejme najtragickejším prvkom pôsobia ženské postavy. Jozefína, dievča pre partizánov . Chce pomstiť Ploštinu. Ani nie tri dni po odchode umiera, za ruku ju drží Voloďa. Autor sa však venuje aj židovke Marte, ktorá nechcela ísť cestou Oswieczimu. Zaľúbi sa do Voloďa. Spáva s nacistami dokonca sa necháva zbičovať, aby získala cenné informácie. Po vojne chce ujsť do Kanady. Skôr pred ľuďmi, pretože ju označili ako ženu pre Nemcov na deň i noc. No zrejme uteká i sama pred sebou. Do Kanady už odísť nestihla. Spáchala samovraždu. Predávkovala sa morfínom. Morfín je proti bolesti, no Martinu už odstrániť nedokázal. Stratila všetko, sebaúctu, vôľu ďalej žiť. V závere odchádza Voloďa nájsť Engelchena. Marta mu napísala list na rozlúčku. „Plakal som a bolo mi dobre, že sa môžem vyplakať, bol som o ten plač bohatší a viac človekom. Plakal som dlho, veď bolo za čím. Vracali sa mi tej noci tváre a mená ľudí z Ploštiny. Nikolaj, ako so zakliatím stíska spúšť pištole, priloženej k spánku. Zdesenie v očiach mládenca, ktorý opustil stráž. Tvár trasľavého staríka Zíchu, ktorý nevedel, čo má povedať na rozlúčku. Fred, ako prikazuje šiestim puškám, namiereným na jeho srdce – páľte! Nemecký kapitán, ktorý mi hovorí – tak tú knihu už nedočítam... posledný úsmev Jožiny tam, pri hraničnom kameni. A bledá Martina tvár, ktorej som sa bál pozrieť do zelenkavých očí. „Čo mám robiť, Marta? Čo si počať?“ Ale v jej očiach nebolo výčitky. „Žiť, Voloďa...“ prihovárala sa mi. „Ja som nemohla, ty musíš. Žiť tak, aby sa Ploština nemusela za teba hanbiť.“ „Ale ako, Marta? Ako?“Milo Urban – Živý BičŽivý Bič patrí k vrcholnej tvorbe Mila Urbana. Slová o tom, že vojna je spravodlivá, že zabíja len zlých ľudí a ničí len upadnuté národy prinúti čitateľa trošku popremýšľať o tom, čo vojna so sebou prináša. O tom ako roztrhala sociálne a morálne pravidlá, ktoré boli pomaličky budované a zaužívané s rokmi. Prvá časť sa nazýva „stratené ruky“. Autor sa odvoláva na Ondreja Koreňa mrzáka, ktorý prichádza z vojny. Poukazuje ruky, bez ktorých upadali hospodárstva, na ruky, v ktorých miesto pluhu našli miesto zbrane a krv. „Bezmocný, úbohý človek, žobrák pri ceste, ktorý zabudol, že má ruky. Zabudol...Sadol si do priekopy. A ruky, ako v tej priekope sedel, mocné ľudské ruky plné svalov, plné krvi, ležali vedľa neho zabudnuté. Stratené ľudské ruky...“V druhej časti dej graduje ľudia konajú ako jeden organizmus naplnený vášňami a citmi. Vybičovaní zmohli sa na boj. Už to nebola hŕstka zajacov trasúcich sa pred sokolom. Lovec sa premenil na korisť. V dedine vypukla živelná vzbura. Po prepadnutí žandárov a pomste Okolickému sa akoby všetci zdvihli zo zeme, oprášili, obrátili hlavy k slnku. Konečne dosiahli slobodu.Catherine Ryan Hydeová – Pošli to ďalej... Myšlienka, s ktorou Trevor vyrukuje, je taká naivná a prostá, že ju nikto neberie vážne. Dokonca aj on sám začne pochybovať, lebo ho ustavične prenasleduje smola. Vyberie si troch ľudí, ktorým chce urobiť službu, a keď sa ho spýtajú, ako sa mu majú odplatiť, povie im, nech to „pošlú ďalej“ a každý nech pomôže trom ďalším. Je to akási pyramídová hra na láskavosť a dobrotu. Prvý, koho si Trevor vyberie, je bezdomovec, ktorému dá všetky peniaze z predaja novín, aby mohol začať odznova, no ten napokon skončí vo väzení. Druhá je stará nevládna pani, ktorá túži po krásne upravenej záhrade. Žiaľ, len čo jej Trevor pomôže, starenka umiera. Tretí človek, ktorému chce Trevor pomôcť, je jeho učiteľ Reuben St. Clair s jazvami na tvári aj na duši, zatrpknutý, osamelý muž, ktorý ožíva len pred triedou plnou detí. Aj Trevorova matka, pekná Arlene, žije sama a ťažko pracuje, aby uživila seba i syna. Trevor má pocit, že by mohla niekoho urobiť šťastným a s radosťou sleduje, ako sa títo dvaja citliví ľudia zbližujú. Semienka láskavosti, ktoré Trevor zasial, sa šíria medzi ľuďmi v jeho blízkom i vzdialenejšom okolí a tak sa príbeh tohto nevšedného chlapca mení na príbeh obyčajných ľudí, ktorí sa vďaka viere jedného dieťaťa premenili na neobyčajných. Tento pôvabne vyrozprávaný príbeh plný nádeje a inšpirácie bol sfilmovaný s Helen Huntovou, Kevinom Spaceym a Haleym Joelom Osmentom v hlavných úlohách a bol uvedený aj v našich kinách. Toto dielo by sa mohlo nazvať aj posolstvom pre budúce generácie. I keď podľa mňa je to utópia uskutočniteľná len v rámci fantázie. Hlavnou postavou je Trevor. Dieťa, ktorý chce zmeniť svet k lepšiemu. Jeho myšlienkou bolo pomôcť trom ľuďom, ktorý „to pošlú ďalej“ a pomôžu ďalším trom ľuďom a títo zase ďalším. Autorka pracuje akoby s klbkom nití, ktoré sa na konci spletú do jedného príbehu, pri ktorom sa vrátime trošku do detstva, do fantázie ale i do krutej reality. Podľa mňa je to dielo určené dospelým, ktorí zabudli počuť úprimný hlas detí. Dielo sa končí tragicky. Trevor umiera pri plnení svojej poslednej úlohy. Román je obžalobou ľudskej slepoty v otázkach medziľudských vzťahov ale i posolstvom ,že „poslať sa to dá“.„Keď sa pozriete do očí človeku, ktorý vás sklamal pretože všetko zbabral, uvidíte v jeho očiach seba.“