Keď padá dážď...

Jeseň. U väčšiny ľudí neobľúbené ročné obdobie, v ktorom sa strieda sychravé počasie s poslednými slnečnými lúčmi. Niet preto divu, že v tomto období prepadá početná časť populácie depresiám. Medzi najviac ohrozených ľudí patria seniori. Žijú zväčša osamote, skrytí pred svetom. Utápajú sa vo svojej bolesti zo straty najbližšieho. Ticho, bez akýchkoľvek ilúzií pozerajú cez okno, do ktorého udierajú kvapky dažďa. Svet sa vtedy stáva akýmsi bojiskom, kde bojujú ich spomienky. V nemom zápase sa pomaly rozpadávajú v prach. Rokmi ubolené telo, nevládze niesť ťarchu kríža, ktorý im na plecia naložil život. Ich posledné dni sú prevoňané suchými kvetmi a sviečkami. Človek sa uvedomí až vtedy, keď prechádza cintorínom. Vidiac náhrobné kamene, ktoré akoby tisli zosnulého viac do zeme, prichádza na to, že tento svet je ako lúka plná kvetov. Zakaždým, keď jeden kvet zvädne, zem tým o niečo príde. A každý kvet je jedinečný. S jeseňou prichádzajú taktiež „Dušičky“. Zrazu si začneme spomínať aj na tých, ktorí už medzi nami nie sú. Erich M. Remarque povedal, že: „Pieta nie je nič iné ako zlé svedomie. Ľudia sa chcú ospravedlniť za to, čo drahému zosnulému želali a spravili zlého kým ešte žil.“ Pod ťarchou svedomia rozjímajú nad miestom posledného odpočinku. Keď však začne padať dážď, zo sveta sa postupne zmýva povrchná maska, ktorú mu nasadilo ľudstvo. Práve ľudia uvedomujúci si svoj morálny pokles sú vystavení dažďu, ktorý z nich zmýva hriechy, no viny ich nezbaví. foto: http://image007.mylivepage.com/chunk7/904744/778/dark%20rain.gif