Nadišlo obdobie, v ktorom sa ponárame do spomienok. V nekonečnom tichu utekáme do minulosti. V tomto šere zvuku hľadáme slová, ktoré by dostatočne vyjadrili našu nesmiernu stratu. Cestujeme v pamäti späť časom a modlíme sa za tých, ktorí tíško snívajú svoj večný sen. Opäť sú tu dušičky. Dni, v ktorých cez nekonečnú hmlu ľudského trápenia presvitá svetlo tisícok sviec. Svietia zosnulým, ale i živým na ich cestu. Veď ani oni, ani my nevieme, kam nás zavedie. Niektorí, ako každý rok kráčajú smerom k cintorínu. Tam pod zlomenými hviezdami, kde okrem zdrvujúceho súženia sa potkýna i naše svedomie. Ich sem vedie láska. Také obrovské slovo, taký neobyčajný pojem že sa stráca v našich srdciach, aby sme ho potom mohli nájsť vo svojej duši za pomoci niekoho, koho ľúbime... Je ako obrovské svetlo, no keď to svetlo zhasne, nastane obrovská tma. Preto zapaľujeme, každý rok o takomto čase mnoho sviečok a životu kladieme kvety. Chceme si tak pripomenúť, že život má ešte zmysel. V dnešnej dobe si všetci myslíme, akí sme dokonalí a nesmrteľní. Naozaj? Stačí sa pozrieť okolo seba a uvidíme hoci aj cintorín, v ktorom ležia dôkazy ničiace naše domnelé predstavy o tom ako veľmi sme nesmrteľní. Preto pamätajme na smrť, aby si niekto po rokoch spomenul aj na nás. foto: http://tempestas.blog.sk/detail.html?a=850223a63fc348c0c9501a19a5bbf07c http://www.bernolakovo.sk/zaujimav/zaujimav/peme/peme.htm
