Každý deň stretávame ľudí. Rozprávame sa s nimi, no s nikým nevedieme taký istý dialóg, aký venujeme práve pre tú najjedinečnejšiu osobu z davu. Literatúra a dejiny sú plné takýchto obojstranných monológov. Antonius a Kleopatra, Tristan a Izolda, či Rómeo a Júlia. Milenci až za hrob. I Shakespeare napísal: „Čas a nestálosť nejestvujú vo svete ideálnej lásky.“ Každý človek má právo na šťastie, ktoré je so svojou prelietavosťou podobné motýľu. Niekomu zas môže pripomínať cválajúceho koňa. Len sa musíme rozbehnúť, chytiť ho a nechať sa ním unášať. Pustiť sa stereotypu, zamávať svojím obyčajným dňom. Dovoliť im odísť do spomienok a privítať lepšiu budúcnosť. Na ceste životom sa láska drží so šťastím za ruku... a objíma sa s bolesťou. Azda to bude dôvod, prečo majú ruže tŕnie. Život by sa dal prirovnať k farebnému spektru. Väčšina nás žije v jeho strede, menej je tých, ktorí žijú po okrajoch. Občas sme zapletení do pavučín rečí, ktoré sa okolo nás omotávajú. Práve to nám zabraňuje vidieť v najsmutnejšom období nášho života šťastie. Hlavne nesmieme zabudnúť, že niekde svieti svetlo. „Tak vidíš, nie sme nešťastný len my. To veľké divadlo, ten šíri svet, je plný smutných scén, než sú tie čo hráme“ (W. Shakespeare). Láska nezomiera, môže len skončiť. Síce ide o prechodný stav, no končí pri kozube s pohárom vína. Pálime staré fotky a opíjame sa spomienkami. Tieto slová potvrdil i Rudolf Jašík vo svojej knihe Námestie svätej Alžbety slovami: „Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol a spomienky. Láska je nesmrteľná, ide za hrob. Netlie, len horí. Večne horí ako život.“ Láska a šťastie sú súčasťou nášho „bláznivého“ života. Sú ako chrípka. Nikdy neviete kedy ich chytíte a hlavne od koho. Len ich nezabudnite poslať ďalej. Možno takto nakazíme ľudstvo, ktoré bude dúfajme lepšie než je dnes.
