Už vtedy som vedela, že má básnické črevo, pretože písal geniálne lyrické texty piesní. Nebola to pritom ľahká úloha – boli totiž v angličtine a ich ústredným motívom bola slovanská mytológia. Preto ma vôbec neprekvapilo, keď som po rokoch zistila, že napísal detektívku. Prvotina mala názov Nôž a zhltla som ju počas cesty vo vlaku na jeden šup. Bola som veľmi zvedavá na jeho ďalšiu tvorbu. Hneď ako vyšla Nenávisť vo vydavateľstve Artis Omnis, bežala som do kníhkupectva a kúpila si jeden kus.
Mali ju vystavenú vo výklade, červený nadpis na čiernobielom pozadí mi hneď udrel do očí. Kniha má úctyhodných 267 strán a je v pevnej väzbe s prebalom. V prvom momente mi napadlo, že sa ňou budem dlho prehrýzať, no na moje prekvapenie som ju prečítala veľmi rýchlo. Zrejme to bolo tým, že som sa od nej nedokázala odtrhnúť.
Nie som expert na písanie recenzií a nerada by som vyzradila dôležité momenty z deja tohto pútavého krimi. Preto sa skôr zameriam na pocity, ktoré vo mne príbeh vyvolal.
Nenávisť je zaujímavo rozdelená do štyroch častí pomenovaných podľa živlov: oheň, voda, zem, vzduch. Juraj mi prezradil, že sa pri písaní inšpiroval názvom albumu našej niekdajšej kapely Thalarion. Nazval ho vtedy Four Elements Mysterium. Štruktúra knihy má svoje opodstatnenie, časti na seba nadväzujú a s každou z nich sa prípad stáva komplikovanejším. Dej sa odohráva v Nitre a jej okolí, teda v známom slovenskom prostredí, ktoré si čitateľ dokáže ľahko predstaviť. Rovnako autentické sú aj opisy postáv.
Ústredným hrdinom príbehu (ak nerátam zavraždených) je policajný vyšetrovateľ Leo Legen. Povedala by som však, že je skôr akýmsi typom antihrdinu. Nie je to žiadny navoňaný svalnatý fešák z amerických detektívnych seriálov. Má svoj vek, neľahkú minulosť, podlomené zdravie. Bojuje s rodinnými problémami a pritom musí zvládať náročnú prácu. Vozí sa v starej rachotine a výdatne fajčí. Na kriminálke mu pridelili prípad vraždy univerzitného profesora, ktorý bol obzvlášť brutálnym spôsobom upálený na chate. Očividne to nie je jednoduchá úloha. Vrážd postupne pribúda a situáciu mu sťažujú aj niektoré otravné osoby. Tie autor opisuje s istou dávkou sarkazmu a vyvolá vám tým úsmev na tvári.
Jurajov štýl písania mnohí prirovnávajú k švédskym autorom kriminálok. Kedysi som pozerala škandinávske kriminálne filmy a seriály a naozaj môžem potvrdiť, že sa mi jeho príbeh skutočne zdá byť atmosférou a štýlom im podobný. Dej sa odvíja svižne, čitateľ sa nenudí. Kniha pozostáva z 85 kratších kapitol, často sa v nich striedajú scény z miesta činu, policajnej stanice či výsluchov svedkov. V niektorých kapitolách sa k slovu dostáva aj samotný páchateľ. Scény sa končia v pravý čas, a tak sa nestratíte v siahodlhých opisoch postáv a prostredia. Prirovnala by som to k tomu, ako keď vo filme príde strih a odvíja sa ďalšia scéna. A potom znova strih a pokračuje scéna predošlá.
Autor má očividne čo-to načítané a v opisoch práce kriminalistov a polície sa vyzná. Je schopný verne popísať vraždu, pitvu obete i rôzne iné nechutnosti. Možno je to aj tým, že okrem death metalu je doma aj v zdravotníctve. Tu však musím na jeho obhajobu povedať, že na rozdiel od predošlej knihy Nôž, v Nenávisti nezachádza až do takých prílišných detailov. Samozrejme, ide tu o vraždy, romantické scény tu preto nehľadajte. No napriek tomu mám pocit, že aj brutálne udalosti autor opisuje vcelku stráviteľne (jedine že by som mala inak nastavený prah znesiteľnosti). Knihu teda zvládnu i osoby so slabším žalúdkom.
Zaujímavé je aj mystické pozadie príbehu, ktoré mi pripomenulo slávne romány od Dana Browna. Univerzitní profesori sú totiž zároveň členmi akéhosi kvázi okultného zoskupenia, zahaleného rúškom tajomstva. Vrah obetí po sebe zanecháva symboly, ktorých význam sa vyšetrovateľ snaží pochopiť. Legen to nemá vôbec jednoduché. Podozrivých pribúda a všetko sa zamotáva. Na krk mu dýchajú ľudia z tlače i kompetentné osoby. Do detailov však nechcem zachádzať, každý sa napokon sám dočíta, o čo v príbehu ide. Záver ma prekvapil, až do konca som netušila, kto bude vrahom. Asi to bude tým, že som v tomto žánri amatér. Detektívky som síce čítala ešte ako dieťa, no potom som presedlala na iný druh literatúry. Thalovu ďalšiu knihu si však rozhodne nenechám ujsť. Alebo že by film podľa nej natočený?
