Sukničkár..ale aj ten, ktorý nám má čo povedať..

Každý človek ide do divadla pre niečo iné. Niektori preto, lebo umením žijú, iní zase preto, že hrá ich obľúbený herec. A povedzme si rovno..niektorí aj preto, lebo musia..veď čo by sme neurobili pre drahú polovičku, aby mala srdce na mieste.. "Bože tá budova"..pomyslela som si keď som prvýkrát v živote videla Divadlo Andreja Bagara v Nitre. S otáznikom v hlave som vošla dnu a bez zbytočných pohľadov či krokov som si to namierila rovno odložiť kabát. Stŕpnutá a so strachom o môj nový, ale hlavne drahý kabát som vychádzala po schodoch. Po chvíli, som už len videla ako sa jedna pani potkla na schodoch po tom, čo jej skontrolovali lístok. "Chúďa" pomyslela som si...neutíšiteľný diabol vo mne sa však rehotal do popukania..Konečne s úsmevom som si teda sadala a čakala na to, kto mi prišľapí topánky, keď bude chcieť prejsť k svojmu miestu. Topánky ostali celé, kabát je hádam v poriadku. S týmto uistením som sa zapozerala do dosák, ktoré znamenali vykúpenie pre moju zlú náladu. Muzikál o živote, o smrti a o láske. O ľuďoch, ktori sú nám čímsi blízki. Ach, jasné..veď je to o nás..o slovenskom ľude, o našom správaní. Obraz Slovenska, ktorý keď sledujete, uvedomíte si, že to čo na doskách javiska vidíte je umelecky stvárnená skutočnosť. Spoznávate, že sloboda, o ktorej sa spieva, je pre človeka to najcennejšie. Chytľave melódie vás nútia si pospevovat a emotívne texty z dialógov sú tak zmysluplné, že vás nútia smiať sa i plakat. Sú plné čistej pravdy. Veci, ktoré vám nedávali zmysel..sú zrazu jasné vďaka tomu, že sú povedané inak. Akoby nad nimi zažiarila sviečka a všetko bolo odrazu ľahko pochopiteľné. Hlava plná myšlienok, plná úvah...plná nových plánov ako nepremárniť život..taká som odchádzala po predstaveni. ..Do sály som vchádzala s obavou o hlúpy kabát...