Margot.
Volala sa vlastne Margita, čo podľa jej hrdého vyhlásenia znamená Perla, ale Margot jej sadlo viac. Meno mala nie podľa známej kokosovej tyčinky, ale podľa kráľovnej. Sama bola typ šedej myšky s čiernymi vlasmi. Nenápadná, bežná, ktorú v dave prehliadnete.
Kedysi dávno mala muža, ktorý počas druhej puberty dal prednosť mladšej a ešte mala dve dcéry. Jedna za totáča emigrovala do Belgicka, druhá zostala na Slovensku. A tak v podstate sa sama pretĺkala životom.
A mala nás. Na vypočutie, na zasmiatie, na odvezenie, na dovezenie, na popíjanie pivka a na iné bežné veci, ktoré nám pripadajú samozrejmé. Nekradla, nezbíjala, nepodvádzala, žila tak ako sa dalo.
Nezastieram, nepatrila k najbohatším, dokonca patrila k tým chudobnejším. Predsa však pravidelne chodila do divadla na premiery, do kaviarne na kávičku, cestovala na predĺžené víkendy a pravidelne vymetala obchody s oblečením, ako každá normálna žena.
V reály to vyzeralo takto:
DIVADLO: Nažhavili sa 3-4 telefónne linky - "Počúvajte, v Nitre je premiera XYZ, lístok stojí niekoľko peňazí, dajte každá ešte tridsať a vezmeme aj Margot." alebo "Mám dva voľné lístky, tak to medzi sebou rozpočítajme na päť a pôjde aj Margot... " Revanžovala sa domácim vínom alebo domácim džemom s komentárom, "jááááááj, dzivčence, bez vás by som sa nygde nedostala ani na divallo".
ODVOZ k lekárovi: "Ani sem nechodz, som akásik nijaká. Aj doktorovi by som potrebuvala. No nič, tak sa maj, nerob si starosci. No, keby si náhodu scela, tak o druhej mám byt u doktora a nečakám vácej ako 10 minút pred domom".
VYMETANIE butikov: Vymetali sa hlavne butiky sekonhendy takmer pravidelne raz za dva mesiace. "Dzivčence, podme pokukat nejakú módu. Mala som síce v noci kŕče v nohe, ale ten konak pri posteli, chválapanubohu, pomohol". Vzala som auto a vykladala tetuly tam, kde si ukázali.
PREDĹŽENÉ víkendy: V okamihu oznámenia výkendu sme na 5 minút ohluchli: "Kam ma to zasek taháte? Ja nikam nejdem. Ja som chorá na nohy. Ja potrebujem klud. Kam to ideme? A né, že mabudete tahat kade-tade. Ja potrebujem klud. Čo veznem? Nečakajte ništ, ja som chorá na nohy, ja potrebujem klud. TAk teda navarím néčo malého. Jááááj, ja sa zasek narobím, ja nikam nejdem! A kedy pre mna prídete? Tu sme znovu nadobudli sluch. A išlo sa.
KAVIARNE: "jáááááááááj, dzivčence, ja nikam nejdem. Ja nemám ča ani penáze. Ja sa tam móžem íst pozret akurát jak majú vylíčené." Ale Margot, tá jedna kávička na účet jednej z nás nič neurobí. A ten zákusok je iba bonus.
A zrazu zavolala, že jej je zle a zdá sa, že je akási žltá. Ešte sme sa do telefónu smiali. Potom sme sa už nesmiali. Za 2 týždne nás opustila. Mala agresívnu formu rakoviny pečene.
Margot nikdy nepokazila žiadnu srandu. Mala mimoriadne vyvinutý pozorovací talent a dokázala trefne komentovať udalosti. Vždy bola obohatením a plnohodnotným členom nášho "kolektívu". Chcela som o nej písať vtipne a pekne. A neviem to. Viem, že som sa pri nej cítila dobre a príjemne a je mi ľúto, že už môžem mať ten pocit iba v spomienkach.
Teraz určite sedí v nebi na obláčku a hompála nohami v nových snehobielych kožených teniskách spolu s kamarátom Zdenkom a mojim otcom. A smejú sa na nás. Na toto sa totiž vždy tešila.
