Stalo sa pred 9 rokmi v Prahe.
Mala som kolegyňu Vierku. Malé štúple žieňa, skôr tichá. Teda tichá voda. Do práce dochádzala z blízkej asi 20 km vzdialenej dedinky. Keďže raz za týždeň si vyšla aj s druhou kolegyňou, Luckou, na diskotéku, a tak sa stávalo, že občas u mňa obe prespali. Kto už by sa terigal nadránom domov, keď sa to dalo aj inak.
Toto denné dochádzanie spôsobilo, že si všimla jedného chlapca. A on ju. Cestovával o 10 minút dlhšie ako ona - do druhej obce, hneď za tou jej rodnou. Pozval ju na diskotéku a týmto pozvaním skončilo prespávanie u mňa. (Nežiarlila som, aspoň som sa vyspala.)
Tak intenzívne chodili na diskotéky, že jedného dňa v práci oznámila: "Asi sa budem musieť vydať." Okamžite sme boli na nohách a rečami organizovali dokonalú svadbu. Zmrazila nás po 5 minutách: "Čo sa stresujete, ja ešte idem do Bulharska." Vlastne áno. Za dva týždne s Luckou odchádzali na 3 týždne do Bulharska. Vlakom. Tešili sa ako malé deti. My staršie a skúsenejšie a konfrontované socíkom sme sa ich snažili pripraviť na to, čo ich čaká, ale bolo to ako hrach na stenu hádzať.
Po piatich týždňoch a dvoch dňoch sme tieto naše kočky mali opäť v práci. Trochu otrasené a rozčarované, Vierka s malým kopčekom na brušku. Vraj mamy už všetko zariadili, ona si ide iba vybrať šaty a kyticu a ukázať sa farárovi. Aha, a je to od soboty za tri týždne. Nemohli sme ju nechať v tom samu. Šaty sme vybrali krásne a trochu voľnejšie, kytičku tiež. Farára si musela absolvovať sama. A čakali sme deň D. Haha, taká kľudná zase nebola. Jednak jej bruško rástlo dosť rýchle a jednak matky denne telefonicky dolaďovali detaily. Iba raz jej praskli nervy, keď mala telefonát ohľadne studených mís a maminy riešili ten najvhodnejší druh salámu. "Aj tak sa hneď dovracám, tak tam daj hocičo." Zrejmu ju označili za necitlivú. Vierka decentne zložila a išla sa dovracať - čo ostatne robila dosť často v poslednom čase.
Konečne nastal očakávaný svadobný deň. Dohoda znela, že my s Luckou vyzdvihneme svadobnú kyticu a pierko a prinesieme to všetko pred kostol, kde počkáme na mladý pár. Prišli sme asi 30 minút vopred, Lucka v smotanovom kostýme. 10 minút pred začiatkom sme boli ľahko nervózne, lebo sme nikoho nevideli, nikto nechodil a nikto nám nedvíhal telefón. Celé to vyzeralo si takto: Lucka v smotanovom kostýme a s mobilom na uchu chodí dokola, ja so svadobnou kyticou v rukách točím hlavou tak, že to znamená NIE a komunikujem s farárom, ktorý vychádza a vchádza z a do kostola vždy s otázkou "UŽ ?"
Zaujali sme dosť početné publikum, ktoré zväčšiny tvorili turisti. Stáli dokola a čakali ako to dopadne. Situáciu si totiž všetci preložili: Lucke nedošiel ženích a navyše neberie mobil. Asi 17 minút po tom, ako sa mal začať sobáš, k Lucke pristúpil vysoký černoch a povedal: "Kašli na neho, ja si ťa vezmem" a ťahal ju do kostola. V tom momente z kostola vychádzal farár. Zbadal ako ten afroameričan objíma Lucku a v eufórií, že sa ženích s nevestou našli, utekal dovnútra a kričal na organistu - "Už idú". Organista spustil svadobný pochod. Lucka v tých nervoch a domotaní aj prešla pár metrov po kostole a ja som za nimi utekala a kričala organistovi: " Prestaňte, prestaňte, to sú iní", "Dóóósť". Teda, hodne nevhodný krik v posvätnom stánku. Ale, uznajte, ešte by boli oddali nesprávny pár. V tomto dokonalom zmätku sme spoločne - dobrovoľný ženích, Lucka, ja a pán farár vyšli pred kostol. Tam zrovna pristával autobus s našou Vierkou. Meškal presne 32 minút od plánovaného začiatku sobáša a 52 minút od dohodnutého termínu.
Ani sme nestihli otvoriť pusu, už v zmylse najlepšia obrana je útok spustila: No, bože, čo z toho robíme kovbojku. Akurát sa stalo pár náhod. Jej drahému v celom dome vyhorela elektrika a ako mal mobil na nabíjačke, tak mu zhorel. Museli sa ísť nachystať k bratovi do jeho domu. Ženíchov iniciatívny brat chcel ísť oznámiť neveste, že budú meškať, dostal po ceste defekt. A ona, keďže sa nehlásil, normálne rozbila mobil, keď ho hodila o stenu. Potom už len čakala, či príde autobus a keď prišiel, išli tak, že porušili pár zákazov vjazdu, ale sú tu. A naozaj nechápe, prečo nečakáme pred kostolom tak, ako sme boli dohodnuté. Na zabitie.
Do kostola vkráčala naša malá štúpla Vierka, krásna ako obrázok so svojim spokojným ženíchom. Zosobášili ich. Chválapánubohu. Dnes majú krásnu dcérku a spokojné manželstvo. A my dve s Lucku sme dlho mali biľag nespoľahlivých kamarátok, čo ani jednoduchú úlohu nesplnia normálne.
A tie salámové misy boli nakoniec šunkové. Aj tak z nich zvracala.
.......
Tento príbeh som raz písala na jednom svadobnom webe pre pobavenie mojich PC kamarátok. Následne ho jeden týždeník prevzal, premiestnil dej do iného mesta, do iného kostola a zmenil mená. Dosť ma naštvali. Našťastie mám X svedkov o autenticite. Pekný večer.
