Skutočne, je to tak aj dnes? Z hľadiska rodín, v drvivej väčšine je to tak. Citové väzby, dobré vzťahy, vzájomná spolupatričnosť, úcta, rodová hrdosť , zachovanie rodu, je prvoradé a tomu sa podriaďuje životné poslanie každého jednotlivca.
Problém ale nastáva vtedy, keď sa tomuto poslaniu začnú stavať rôzne prekážky, s ktorými si nevieme dať rady, ktoré presahujú naše možnosti a ktoré môžeme prekonať len s niečiou pomocou. Tou pomocou by mal byť štát. Štát, ktorého sme členmi, ktorý sme si vytvorili, na čelo ktorého viac, či menej pravidelne volíme tých ktorým veríme, resp. tých ,ktorí nás viac oblbnú.
Takmer nenájdeme stranu, kandidujúcu do parlamentu, ktorá by nemala aspoň jeden volebný bodík, poniektoré aj bodisko ,venujúci sa rodine. Zrazu, akoby aj politici zistili, že pochádzajú z nejakých rodín, že majú aj svoje domovy, že hotel - parlament nie je všetko, že pri výjazdoch do terénu, hlavne na východ republiky, nachádzajú tisícky ďalších rodín , ktoré sú tým ich rodinám veľmi podobné.
Až na malý detail. Sú slamené. Sú slamené nie svojou vinou, ale vinou otčima-štátu, resp. vinou tých, ktorí stelesňujú štátnu moc, ktorí im v zmysle platných zákonov berú, aby sami mali pre seba dostatok, ale naspäť nedávajú. Tak nepriamo nútia svojho občana, aby si hľadal lepšieho pestúna. Tisícky Slovákov a Sloveniek sa týždeň čo týždeň lúčia so svojimi rodinami, aby si za hranicami zabezpečili dostatočný príjem na slušné živobytie. Teraz nehovorím o mladých, slobodných, pre nich je svet otvorený, ale o otcoch a matkách , ktorí stratili prácu a doma nemajú žiadnu šancu sa zamestnať za primeraný plat. Na východe Slovenska snáď nenájdete rodinu so slamenou vdovou a už nie sú výnimky ,že aj so slameným vdovcom. Mesiac až dva von, potom na pár dní domov ,aby videli ako rastú deti, navzájom sa potešili, znovu zbalili čisté veci a nejaké zásoby a znovu naspäť, kým sú ešte v kondícii a zdraví, aby mohli ťahať desaťhodinové šichty a čo najviac zarobiť. Nevadí ,že robia často práce, ktoré miestni odmietajú. Nakoniec, keď odhliadneme od toho, že chvalabohu, aspoň že sú tie možnosti že môžu vycestovať ,tak by to mohlo byť relatívne dobre. Povieme si, čo tam potom, uvidia svet, iný život, naučia sa reči , získajú nové poznatky, donesú svojmu otčimovi tvrdú menu, zbavia na pár rokov štát starostí o desatinu národa. Tragédia nastáva vtedy, keď to niekde zahapruje. Smrteľný úraz, havária, živelná pohroma, nové známosti a pokušenia,...rozvody. Zo slamených vdovcov sa stávajú skutoční, z manželstiev trosky. Nastupuje plač a žiaľ, výčitky, peniaze stratia svoju vôňu.
A na vine je kto? No predsa štát stelesnený našimi vyvolenými. Nevytvorili dostatočné podmienky pre život svojho občana, dovolili aby skrachovali fabriky, dovolili, aby špekulanti okrádali poctivých občanov, nepostavili diaľnice a infraštruktúru pre zahraničných investorov, rozpredali domáce striebro, míňali miliardy na pochybné projekty a na seba, prinútili vlastného jedinca, aby emigroval za prácou. Zabudli, že štát je kresťanský, že rodina má byť spolu aspoň na konci pracovného týždňa nie len párkrát do roka, neuvedomili si, že sviatočný obed v kruhu kompletnej rodiny je nadovšetko, nevšímajú si, že deťom sa prihovára kadekto a kadečo, len nie vlastný rodič, netrápi ich, že mládež po ukončení štúdií hromadne odchádza do sveta, neštve ich, že pomaly vymiera.
A rodina, ktorá má byť centrom pozornosti a záujmu, smerovaním všetkých činností štátu pre jej blaho, sa stáva len vďačným predvolebným heslom.
