- Neuveríš, aké som mal tohto roku Veľkonočné sviatky, ozval sa po hodnej chvíli Igor.- Ani najlepší scenárista by to lepšie nevymyslel.- Všetko to začalo necelé dva týždne pred Veľkou nocou, hneď na začiatku mojej dovolenky.- Zavolal mi otec, že behom piatku a soboty musíme zlikvidovať na záhrade chatku, lebo diaľnica sa dotiahla až k mestu. Ak to neodpraceme my, všetko rozkradnú cigáni a zvyšok zdemolujú cestári. Otec je už starší chlap, už tak nevládze, čo iné mi ostávalo? Zavolal som brata a kamarátov, požičal si prívesný vozík a hajde na záhradu zachraňovať zvyšky chaty a ostatné, ešte potrebné vybavenie záhradky. Prišli sme tak akurát, keď už partia čiernych spoluobčanov hodnotila kvalitu našich okien a dverí.- Dreli sme celý piatok a sobotu, aby sme zachránili aspoň čo, to. Dokatovali sme seba a pomaly aj auto. Neveril by si, koľko tá moja Felda utiahla na vozíku do kopca. Len som čakal, kedy motor vypovedá, od prehriatia.- Večer som sa zvalil na gauč ako podťatý, ruky zodraté od dosiek a železa, nohy ťažké ako olovo. Vravím si, trochu si oddýchnem kým sa umyjem, potom niečo zbodnem a idem spať. Ale človek mieni a Pán Boh mení. Ešte som sa ani poriadne neusalašil a už zvoní telefón. Zasa otec.- Igorko, volali z babkinej dediny. Babku našli susedia v jej dome už nebohú. Musíme tam skoro ráno ísť. Vyšetrujú to aj policajti.- Pane Bože, to zas bude dovolenka…!- Peter, neveril by si, koľko vybavovačiek a byrokracie zažiješ pri vybavovaní jedného pohrebu a hlavne, keď sa do toho vložia policajti, pokračoval v rozprávaní Igor.- Vypočúvania, zápisnice, pripadal som si, ako keby som ja spáchal nejaký zločin. A lekári na patológii?, tiež asi majú dosť času a šetria si robotu.- A čo sa vlastne starkej stalo? Vyzvedal som.- Mŕtvica, úsečne odvetil Igor.- Najhoršie to bolo s karom. Vôbec som nevedel odhadnúť koľko ľudí príde, tak som radšej dal v miestnej reštaurácii navariť viac gulášu. Nemôžeš predsa dopustiť, aby ťa domorodci poohovárali, že na kare nebolo čo jesť. A samozrejme, zvýšilo. Jedli sme ho doma celá família ešte tri dni. Segedínskeho mám predjedené aspoň na dva roky.- Peter a predstav si, do toho všetkého mi ešte veľmi vážne ochorela staršia dcérka. Sťažovala si síce, že ju pobolieva bruško, ale ten večer sa to už nedalo. Museli sme ju odviezť do nemocnice a vieš si to predstaviť!? Malé decko samé v špitáli?- Nebolo iného východiska, manželka musela ostať s Aničkou v nemocnici. Ja som tam nemohol ostať, ešte stále som dočisťoval pozemok, behal do susedného okresu kvôli starkinému úmrtiu, podpisovať zápisnice, lekárske správy, dovybavovať rôzne formality. Malú som nechal u mamy, aby som to všetko stíhal. - A aby toho všetkého nebolo málo, ešte vo štvrtok večer o desiatej som zháňal niekoho, kto vytlačí a zviaže manželkinu diplomovku. V piatok do deviatej ju mala odovzdať. Neskutočné! Všetko sa tak zbehlo na poslednú chvíľu.- A podarilo sa Ti to?- Podarilo, veď vieš ako to na Slovensku chodí, zavoláš kamaráta, čo má kamaráta, ktorý má bratranca, čo má známeho kníhviazača. Po hodine telefonovania a ďalšej polhodine prehovárania , samozrejme za primeraný poplatok, vybavíš všetko. Tobôž keď si v takej časovej tiesni a so starosťami vyše hlavy , ako som bol vtedy ja.- V piatok ráno som utekal s manželkinou diplomovkou do nemocnice, vieš musel som ju pri Aničke vystriedať a žena zas utekala s prácou na fakultu.- Úľava nastala až v piatok večer. Bol to pre nás skutočne Veľký piatok. Až teraz sme si uvedomili, že sme celá rodina pokope. Aničku poobede prepustili z nemocnice domov, manželka stihla načas odovzdať diplomovku, pozemok som mal vyčistený, veci po babke boli z väčšej časti na poriadku.- Peter, poviem Ti, bola to moja malá krížová cesta. Celý ten Veľký týždeň. - Keď som tak nad tým rozmýšľal, tá Veľkonočná symbolika úplne sedí. Odišiel jeden život, aby sa narodil, zachránil druhý. Odišla moja babka, ale znovu sa mi narodila dcérka. - A ty si sa pýtal, či som sa prejedol šunky? Tak Ti poviem, ten rok sme po prvý krát nemali doma ani šunku ani klobásky ani hrudku, či maľované vajíčka, žiadne koláče ani iné špeciality. Nebol čas pripraviť to všetko. Ale nás to vôbec nemrzelo. Dôležité bolo, že sme počas sviatkov boli celá rodina spolu, síce bez veľkonočných dobrôt, ale zdraví a šťastní.- Igor, to moje privítanie, ráno....- To je v poriadku, Peter, nemohol si vedieť..., ale jedno je isté, na Veľkonočné sviatky 2006 nikdy v živote nezabudnem.
