Váš časostroj Vás preniesol do vianočnej atmosféry malého sídliskového bytíku , kde už je pomaly všetko nachystané na štedrovečernú večeru. Magické oko na rádiu požmurkuje v rytme vianočných kolied, za mrazíkom vymaľovaným oknom tichúčko padajú chumáče snehu. Z kuchyne, kde je krásne prestretý stôl, sa šíri vôňa vyprážanej ryby a kapustnice. Prestreté je pre štyroch, ale tí, čo sú doma , vedia, že jeden tanier ostane prázdny, ten otcov, určite zas nepríde. V predsieni šantia dvaja chlapci a nevedia sa dočkať najvytúženejšej chvíle v roku, keď, vtedy ešte Dedo Mráz, bude rozdávať darčeky.„Ticho už“, napomína šarvancov mama.„Idem ešte zapáliť prskavky a sviečky a vy dvaja už aj k stolu, bude večera.“Samozrejme, že sme už vedeli svoje a tie sviečky bola len zámienka, aby mohol Dedo Mráz v podobe mamy, položiť pod stromček darčeky. So vzrušením sme sledovali, ako mrazené sklo na dverách obývačky postupne začína vykresľovať nádherné rôznofarebné svetelné gule. Keď už žiaril celý stromček, vyšla mama, s tajomným úsmevom, z izby, šikovne zavrela dvere, aby sme si nič nevšimli. Rýchlo sme si posadali k stolu, mama sa pomodlila, aj my s bratom sme filmovali modlenie a už sa podávalo. Pre deti štedrá večera nemá konca kraja. Oplátky s medom, povinný strúčik cesnaku pre zdravie, kapustnica, ryba so šalátom a opekance s makom a všetko čo príde na tanier sa musí zjesť. Ku koncu večere sa tempo jedenia spomaľuje, ale vidina darčekov v nás ešte stále udržiava dobrú náladu.„ Cítim nejaký dym“ , zrazu vraví môj starší brat.„To nič nie je“, odvetí mama, „možno len nejaký zápach z prepáleného oleja“.„Aj ja cítim dym“ pridám sa. Mama zneistela. „Stromček!“ – vykríkla zrazu, a už sme sa všetci rútili do obývačky. Pohľad ,ktorý sa nám naskytol bol zdrvujúci. Stromček, ktorý nám starý otec doniesol z dediny, bol z jednej strany v plameňoch a horiace suché konáriky a ihličie pomaly opadávali na koberec. Farebné reťaze, postavičky, zvieratká a iné papierové ozdoby, ktoré sme s nadšením pred Vianocami vyrobili doma či v škole, chumáče vaty , nenávratne mizli v plameňoch. Len sklenené gule , kolekcie a salónky, zabalené vo farebných pozlátkach ešte odolávali.Najprv sme začali od strachu rumádzgať na celé kolo a viac sme boli na obtiaž ako na osoh. Nariekajúca mama tiež nevedela čo skôr, či ratovať darčeky spod stromčeka, či hasiť oheň, či volať susedov na pomoc. Ale spamätala sa rýchlo. „Janíčko!, vodu!, je v kúpeľni v hrnci, chytro ju dones!“, zakričala „a Ty Peťko ber darčeky!“ a šikovne mi ich vyhadzovala spod stromčeka. Pri revaní som robil, čo som mohol a zaslzenými očami som sledoval tú skazu. Vôbec ma nemrzelo, že zhorí nejaký nábytok, dokonca ani stromček nie, bál som sa, že zhoria darčeky a tie sladké dobroty, čo viseli na stromčeku, veru, tých mi bolo najviac ľúto.Asi tri hrnce vody pomohli a uhasili oheň. Škody neboli až také strašné, ako sa na prvý pohľad zdalo. Obhorený roh koberca a bočná strana knihovničky, niekoľko dier na záclone.Najhoršie na tom bol stromček. Bol z jednej strany úplne zničený a museli sme ho zlikvidovať. Ešte trochu uslzení, sme pooberali zo stromčeka zvyšky cukríkov a ozdôb . Všetko ,čo sa už nedalo použiť putovalo ešte ten večer do kontajnera.„Čo teraz?“ Hľadeli sme na mamu, „aké to budú Vianoce bez stromčeka?“ a nechýbalo veľa, aby sme znovu nezačali plakať.„Počkajte chlapci,“ povedala mama, „ mám nápad, stromček bude“. A veru bol. Taký netradičný, zato poriadne košatý. Vianočnú borovicu nahradil veľký filodendron, mamina pestovateľská pýcha. Povešala naň zvyšky vianočných ozdôb, ktoré prežili požiar, obhádzala ho umelým snehom z vaty a my s bratom sme rýchlo dorábali nové salónky z kockového cukru a vlašských orechov, aby bol filostromček, ako sme ho hneď nazvali čo najpestrejší. Chytro sme poukladali všetky zachránené darčeky pod nový stromček a až teraz nastala pravá vianočná nálada. Strach z nás pomaly opadol a keď sme už rozbaľovali aj posledný balíček už bolo dobre. Smiech, radosť a nadšené prekrikovanie sa nemalo konca kraja. A popri tom sme cmúľali obhorené salónky a pripálený kockový cukor, na chuť a vôňu ktorého nikdy nezabudnem.Od tých Vianoc sme už nikdy nedávali na stromček žiadne sviečky ani prskavky. O rok neskôr sme mali prvé krásne farebné žiarovky a len roh obhoreného koberca nám ešte niekoľko rokov pripomínal štedrý večer s filostromčekom.
