Zvučný farárov hlas, umocnený audiotechnikou,sa rozliehal v bazilike a snažil sa preniknúť až k tomu najvzdialenejšiemu poslucháčovi. Plynulú reč duchovného otca len z času na čas prerušilo dunenie pomaly sa blížiacej búrky. Spočiatku si to nikto nevšímal, veď čo, jedna búrka už dnes bola , ale keď blesk rozžiaril všetky farby na nádherných vitrážach okien baziliky a hrom prehlušil všetky reproduktory, v kostole to trochu zašumelo.
Zdá sa , že letné horúčavy sa s nami rozlúčia poriadnou búrkou, pomyslel som si a ako keby boli moje myšlienky vyslyšané, nebo spustilo na mesto krupobitie, vietor a prúdy vody s takou intenzitou, akoby nám chcelo skutočne pripomenúť kde sme a na čo tam sme. Ďalší blesk zrušil elektriku a človek pod majestátnou klenbou baziliky skutočne mohol pocítiť silu prírody, silu duchovna a svoju malosť .
Bazilika sa ponorila do pološera , iba oltár chabo osvetľovali dve veľké sviece. Kázeň skončila a kňaz, ktorý sa vôbec nedal vyviesť vzniknutou situáciou z rovnováhy, pokračoval ďalej. Veriaci, viac menej naspamäť odriekali liturgické state, pretože duchovného bez vypadnutého mikrofónu mohli počuť tak maximálne v niekoľkých prvých radoch, navyše bubnovanie dažďa na strechu baziliky a crčanie vody z odkvapov prehlušili každé farárovo slovo.
Ľudia sa snažili vnímať omšu, no scéna bola mimoriadna. Blesk sporadicky osvetľoval oltáre a sochy a pri každom zablysknutí vykresľoval na stenách baziliky fantastické obrazy nadprirodzených veľkostí. Zdalo sa, ako keby všetci svätí ožili a pohybmi svojich tieňov nad hlavami obyčajných smrteľníkov chceli zdôrazniť význam farárových slov a modlitieb.
„Ešte že sme vnútri“, šepnem nenápadne manželke sediacej vedľa mňa v takmer poslednej lavici chrámovej lode. Vždy sedím v posledných radoch, je odtiaľ krásne vidieť všetky zákutia baziliky a všetkých účinkujúcich a aj zvuk organu sa mi zdá byť vzadu akýsi plnší.
„Veru, a hlavne je že na bazilike nová strecha“ ,odšepne mi.
No len o chvíľu, čo to povie začne v kostole pohyb. Ľudia sa presúvajú z miesta na miesto, hlavy sa dvíhajú hore a zrazu vidíme a počujeme:
„Svätí plačú “, ktorési dieťa už pomerne nahlas vyslovuje krutú pravdu a ukazuje rodičom na stenu.
Veru vyzerá to tak, sťaby naozaj plakali. Voda prekonala všetky prekážky a cícerkom stekala po vnútorných stenách baziliky a krstila hlavy prekvapených veriacich.
V tej chvíli boli neveriaci. Neverili, že nová prikrývka baziliky minor je deravá .Prvá, naozaj kvalitná skúška strechy dopadla neúspešne.
Omša aj búrka skončili. Pomaly vychádzame von, vnútri ešte pošepky, ale vonku už nahlas počuť iba jedno. Opravili tú strechu klampiari kvalitne? To som ešte v bazilike nezažil! Kto to opravoval!? Ešte to nie je dokončené? Koľko ešte treba na dokončenie strechy vyzbierať?– samé otázky.
Na druhý deň sa zo správ dozvedám, že búrka odtrhla časť strechy aj na kostole v inej časti mesta. Príliš symbolické? Nie. Iba niekto niekde zaváhal, iba sa niekto zavčasu nezobudil.Bola to iba naozaj dobrá výstraha a ukážka nášho postoja k historickému dedičstvu.
Tá sprcha už mala byť skôr, aby sme sa my, alebo naše deti, nemuseli dožiť skutočných sĺz pri nenávratnej strate umeleckých diel ,ktoré nám zachovali naši predkovia.
