Ako si to pamätám ja

„Vážení občania, zachovajte kľud a rozvahu ...!“ – ozýval sa z rádia rozochvený hlas hlásateľky. Pomaly nám začalo dochádzať, že mama si nerobí srandu, ale že to asi bude naozaj vážne. Chvíľami ju nútilo do plaču, chvíľami sa snažila správať normálne, aby sme sa veľmi nevystrašili. Pobehovala po byte, tu hodila na posteľ náruč šatstva, tam už zisťovala stav zásob v kredenci... Rádio stále hlásilo to isté, zachovať kľud a rozvahu, niečo o vojskách spriatelených štátov, niečo o panike a neprovokovaní... nerozumel som takmer ničomu.Musíme rýchlo do obchodu, nakúpiť zásoby, pobaliť najnutnejšie veci pre prípad... uvažovala nahlas mama..., rýchlo umyť sa, obliecť, najesť a ideme do mesta. Panelák začal ožívať, hluk a krik po chodbách, na ulici sa začali vytvárať hlúčiky živo diskutujúcich ľudí, mesto sa prebúdzalo do krutej reality. Ešte včera bolo všetko iné , čo bude ďalej?„Chlapci, pôjdete do obchodu, jeden dole, do samoobsluhy a druhý na Luník. Kúpite chlieb, múku, cukor, maslo, mlieko... tu máte na papierikoch napísané a ponáhľajte sa, ja zatiaľ pobalím veci na cestu, pôjdeme k babke.“ Z obchodu sme sa vrátili takmer naprázdno, „nič nemajú, a je tam strašná tlačenica a zhon, ľudia sa vadia a kričia...!"„Musíme do mesta , tam je veľa obchodov, tam nakúpime“, rozhodla mama. Z Terasy do mesta sme zbehli veľmi rýchlo. Krížom po starých uličkách sa na Leninovu valili celé zástupy ľudí , snáď celé mesto bolo v centre. Nekonečné fronty ľudí pred obchodmi s potravinami, kupovalo sa všetko čo bolo na regáloch, pamätám si na staršiu pani, ktorá nariekala nad kopou rozbitých vajec, ale nikto si ju nevšímal, pri obchode s chlebom plakal ,odo mňa len o niečo starší, chlapec – preňho sa už chlieb nezvýšil, zo zelovocov mladí ľudia vynášali celé debničky paradajok a ovocia.Nás, s bratom, veľmi nezaujímali obchody, obdivovali sme obrnené transportéry, ktoré sa tlačili na hlavnú ulicu. Ruské, maďarské, poľské, ryčali a čiernym dymom zahaľovali davy ľudí. Kdesi od divadla sa ozvala streľba, o chvíľu sa k nám doniesla správa, že Rusi zabili akéhosi muža, sporadická streľba sa ozývala od Námestia osloboditeľov. Pomaly sme sa pretláčali davom k Dómu, keď tu zrazu obrovská,neviditeľná sila nás pritlačila k zemi a ohlušujúci rachot trhal ušné bubienky. Celá ulica sa akoby na povel prilepila na chodník. Nad mestom preleteli nadzvukové stíhačky tak nízko, že bolo pilota vidieť v kabíne. Zdalo sa, že všetky okolité domy sa v ten moment zosypú na ľuďmi preplnenú ulicu.Okolo obeda sme sa dostali na Námestie osloboditeľov. Na ten obraz, ktorý sa nám naskytol nezabudnem nikdy. Plocha námestia plná vojakov na tankoch, obrnených vozoch , autách , rozstrieľané fasády budov, tehly, dosky, kusy omietky, sklo z rozbitých okien a fliaš... ruskí vojaci v škaredých uniformách a vysokých čižmách, so samopalmi na pleciach, heslá a transparenty , obrazy Dubčekovcov a množstvo československých vlajok. Až tu si vlastne mama uvedomila kde sme, že je tu veľmi nebezpečná zóna, že každú chvíľu môžu povoliť vojakom nervy a spustia paľbu do odvážneho, ale bezbranného davu, naviac, keď z konštrukcie rozostavaného hotela študenti nepretržite zasypávali spojencov množstvom paradajok a inej zeleniny. Čo máme, to máme ,ide sa domov, prikázala mama a už aj sme sa pretláčali cez davy smerom k Domu umenia a odtiaľ krížom, ponad cigánsky tábor, na Terasu. Na všetkých väčších križovatkách stál tank a vojak, ktorý vlajočkami riadil vojenské kolóny, invázia bola rýchla a prekvapila všetkých, do večera boli celé Košice pod „ochranou“ ruských diel a tankov.Nakoniec sme necestovali nikde. Nedalo sa. Po zotmení sme so strachom sledovali, spoza spustených roliet, roje svietiacich guliek, ktoré v pravidelných intervaloch pretínali nočnú oblohu nad mestom, začali sme si zvykať na každodenný hluk prelietavajúcich stíhačiek, na scenériu mesta obkľúčeného tankami a delami a stále sme nie celkom chápali, čo sa vlastne stalo. Nechápali sme , prečo prišli a proti komu nás prišli brániť. To sme my, vtedy deti , pochopili až o veľa rokov neskôr.