Ale, aj napriek tejto asociácii, má moja baretka s revolúciou veľa spoločného. Totiž, kúpil som si ju v novembri 1989, vtedy, keď na námestiach začínali mítingy, keď sa začalo štrngať kľúčmi, keď v práci bola tri krát do týždňa zaplnená zasadačka a sloboda prejavu nemala konca kraja, proste vtedy, keď sme robili nežnú revolúciu.
Tá baretka, to nie je len taká obyčajná rádiovka, akú nosil „Bohouš" v reklame na paštétu. Rádiovka sa nacapila na hlavu, natiahla sa najhlbšie ako sa dalo, až k ušiam a anténa na vrchu trčala, ako malý výkričník , do neba.
Čierna baretka s koženým lemom a čiernou stužkou sa nosí úplne inak, aj keď aj tu badať rôzne štýly. Vyššie spomínaný revolucionár ju nosil stiahnutú hlboko do tyla, aby mu bolo vidieť červenú hviezdu nad čelom. Vojaci(barety zelené resp. červené), nosia baretky mierne nachýlené na pravú stranu, videl som čierne baretky vyformované do tvaru šiltovky, ale tá moja, tá sa nosí len jediným spôsobom. Zľahka sa nasadí na hlavu, nie tak, ako Bohoušova a bočný okraj sa vyformuje nad ucho - pravé či ľavé, to je už jedno - tak , aby stužka bola tesne za opačným uchom a okraj baretky prekrýval ucho. Tak je to správne a štýlové, tak je to po novembrovsky .
November 89 sa poväčšine síce spája s inou čiapkou, budajkou, ale čierne baretky boli budajke silnou konkurenciu a mám taký pocit, že ju aj prežili.
Stojím pred zrkadlom a skúšam svoju baretku. Má už 22 rokov a je to aj vidieť. Baretka už nie je taká čierna ako bývala, stužka na boku sa už tak neleskne a kožený lem je akýsi vyšúchanejší, aj anténka na vrchu baretky je smutnejšia.
Tá baretka rozpráva. Rozpráva nie len o tom, že sme zostarli, rozpráva o tom, že vybledli aj naše ideály, zmatneli naše novembrové sny, zošúchali sa predsavzatia a mnohým klesla chuť do slobodnejšieho bytia. Niekde sa stala chyba. Baretka sa dá obnoviť, stále sa dá kúpiť, stále môže byť nová. Ale to, čo sme chceli v 89. pre seba a pre naše deti, to sa za jeden november dosiahnuť nedá. Novembrov 89, zdá sa, je potrebných oveľa viac.
