Rúbe sa hlava, nehlava, po masakri sú všetci čo prežili, bez ohľadu na to či tam boli alebo nie ,generáli. Všetci hneď vedia, čo sa malo urobiť, čo sa malo zakázať, čo sa nemalo povoliť, kto urobil chybu zásadnú, kto menšiu, len akosi tí, čo už to majú za sebou sú úplne bokom. Veď aj prečo by nie, im už aj tak nikto nepomôže. Z tragédie musia najviac vytĺcť novinári a politici. Prví , pod rúškom objektívneho spravodajstva sa rýpu v súkromí všetkých dotknutých a obnažujú ich pozadia a tí druhí, politickí exhibicionisti, odhaľujú samých seba, svoje morálne a etické hodnoty. Ale ani jedni ani druhí nikdy nič nezmenia, bublina aktuálnosti praskne a všetci sa stiahnu, aby sa znovu v pravú chvíľu ukázali na mieste iného nešťastia. Ešte sem, tam nejaký pes štekne ,ale karavána ide znovu ďalej.
Pozastavme sa trochu pri vine. Kto je v takýchto prípadoch vinný? Alebo lepšie povedané, kto je viac zodpovedný? A tu sa situácia mení. Vinník väčšinou vôbec nie je jeden, sú len viac alebo menej zodpovední a to sú bez výnimky všetci . Áno aj tí, ktorí sú najviac poškodení.
Keď začnem zhora - zodpovedná je vláda, ktorá bojuje proti nezamestnanosti tak, že dotuje nebezpečné prevádzky, len aby mali ľudia prácu.
Zodpovedný je parlament, ktorý nenavrhuje zákony, ktoré by dostatočne chránili a hmotne zabezpečovali zamestnancov v rizikových povolaniach.
Zodpovedný je vlastník firmy, ktorý pre vidinu zisku neinvestuje potrebný kapitál na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci.
Zodpovedný je manažment podniku, ktorý nedostatočne apeluje na vlastníka a neinformuje o možných príčinách úrazov, len aby sa zapáčil, ušetril náklady a tým si vlastne zabezpečil svoje vrecko.
Zodpovedné sú aj odbory, ktorým zákon umožňuje zastaviť prevádzku , ak je človek alebo majetok v ohrození, ale nekonajú, lebo im je dobre. Zodpovedné sú aj za nevyjednané adekvátne platy v rizikových povolaniach.
Zodpovední sú experti, ktorí navrhujú opatrenia vždy, až keď je neskoro.
Zodpovední sú aj všetci pracovníci, ktorí vedia o hroziacom nebezpečenstve, ale prácu neodmietnu zo strachu, že o ňu prídu.
Zodpovedné sú aj rodiny tých, ktorí vedia, že sú v ohrození života, ale neurobia nič lebo by nemali z čoho žiť a tak dennodenne žijú v tom , že sa snáď nič zlé nestane.
Zodpovedná je celá spoločnosť, v ktorej neexistuje žiadny hodnotový rebríček, v ktorej je násobne viac hodnotený bankový úradník a mediálna celebrita, ako profesor, lekár, vedec, či kvalitný robotník alebo robotník v rizikovom povolaní.
Ale nie je to len o zodpovednosti. Je to aj o slobode. O slobode, ktorá ani v dvadsaťročnej demokracii neexistuje. Je to o slobode prejavu bez následkov, bez ohľadu na to, kto prezentuje svoj názor, postoj, kritiku voči komukoľvek a kedykoľvek, keď to potrebuje a cíti, a hlavne vtedy, ak ide o život. Ale pokiaľ budú na riadiacich postoch ignoranti, ziskuchtivci a kariéristi, pokiaľ sa budú manažéri len oháňať argumentom ,"Ak sa ti nepáči choď! Na ulici je dosť takých čo ťa nahradia", pokiaľ nebudú všetci na svojich postoch konať v záujme občana (vláda, súdy, polícia, kontrolné orgány, odbory...)tak ako to navonok proklamujú, dovtedy sa bude zamestnanec báť, bude sa krčiť, bude nadávať len doma alebo pri pive , dovtedy bude neslobodný. Dovtedy budú Ústava SR a Deklarácia ľudských práv, len obyčajnými kusmi popísaného papiera, ktoré pre reálny život obyčajného človeka -zamestnanca, veľa neznamenajú.
