Tento nákup ale patril starému dedkovi - dôchodcovi. Poznám ho zo záhradkárskej osady. Teraz už v záhrade nerobí – už nevládze. Stál predo mnou pri pokladni a s napätím čakal na výsledok čítačky. „54,50“ –zahlási pokladníčka a pozrie na dedka. Naše oči sa stretli a aj bez slov sme všetci pochopili, že suma je vyššia ako bolo dedkovo očakávanie.
„Prerátal som sa na jablkách“ –povie trasľavým hlasom, a mozoľnatou, zvráskavenou rukou žmolí päťdesiatkorunáčku. Pochopiteľne, jediné riešenie pre predavačku je ubrať z tovaru, čo sa ale veľmi nepozdáva dedkovi. Pôstny piatkový nákup mal presne navrhnutý. „Nechajte to“ vravím predavačke, „ja to doložím“, „my sa poznáme“. Dedko mi vďačne prikývne a pomaly sa poberá. Zaplatím aj ja svoj nákup a odchádzam.
Pred obchodom ma čaká. „Ani som sa Vám nestihol poďakovať “ vraví, „to nestojí za reč“ odvetím. „Zveziem Vás“ – ponúkam sa dedkovi. Ochotne si sadá do auta a odchádzame. Nebýva ďaleko od obchodu – pešo možno 300metrov, autom však urobím asi kilometer. Hneď na prvej križovatke chytíme červenú – stojíme, čo je signál pre dedka aby sa trochu posťažoval.
„ Bolo to nemilé, ale ináč sa nedá“ vraví.“ Celý život poctivo robíš a našetríš tak akurát na pohreb. Čo bolo navyše ,rozdal som deťom a teraz žijem z 6400 korún mesačne. Tri tisícky na bytík, päťstovka a niekedy aj viac na lieky a zvyšok na potraviny. Spočítajte si, koľko mi vychádza na deň. A to mi zemiaky, kapustu a zeleninu zabezpečuje syn. Ale páni hore s tým počítajú, dôchodca už nepotrebuje ani nové šaty ani kultúru, o Nás vedia len pred voľbami. Vtedy sú naše hlasy dobré. V tomto štáte je obyčajný dôchodca len na príťaž“, sťažuje sa. Čo som mu mal na to povedať? Veď má pravdu. Ticho sedím a rozmýšľam. Dedko stále rozpráva...
Aj nás takto ošmeknú ako jeho a jemu podobných? Čo bude o dvadsať- tridsať rokov? Budeme aj my takto kúzliť s eurodôchodkami? Budú ešte piliere stáť? Tak ma napadá, že vlastne vo vláde by mali byť práve takíto kúzelníci, ktorí nežijú na dlh, vedia si všetky výdavky ,na rozdiel od štátu, presne zadeliť a rozpočet dodržať. Vedia, lebo musia. Skutočne , títo dôchodcovia sú najlepší ekonómovia v republike. Neprehajdákajú peniaze na nič zbytočné, sú racionálni, rozmýšľajú a majú životné skúsenosti.
Znovu začínam vnímať spolujazdcov hlas. „To že nemáte dosť peňazí má aj svoje výhody“ hovorí, jete striedmo, pijete zdravú vodu z Kúpeľov, miesto kultúry máte prechádzky, chodíte zavčasu spať, aby ste ušetrili na elektrike ...“., len toho pocitu sklamania z pätnásťročných sľubov sa akosi nemôžte zbaviť“. „Tak a ste doma“ vravím a zastavím auto. Starček pomaly vystúpi, ešte raz zaďakuje a pomaly vchádza do vchodu starej tehlovej bytovky z päťdesiatych rokov. Je rád ,že sa trochu vyrozprával a uľavil svojej starej duši, ale radosť zo života už asi nemá.
