Svätá omša , druhý sviatok vianočný. Ako to už býva na Vianoce, kostoly sú zvlášť plné veriacich a takto to bolo aj v tomto príbehu. Ľudí pribúdalo, miesta na sedenie už boli obsadené. Stáli sme pri lavici, v ktorej z jednej strany sedel starší manželský pár a z druhej strany mladý otecko s dcérkou. Medzi týmito dvojicami bolo v prostriedku voľné miesto. Ešte pár minút a v kostole bolo ako na vatikánskom námestí. Pred nami stáli mamičky s deťmi na rukách. Začala omša, otecko nereagoval, strnulo sedel ,nepozrel ani vpravo ani vľavo ani hore, nevidel nikoho a nič.
Omša sa prehupla do druhej polovice, kňaz kázal o konaní dobra, o láske k blížnym o empatii a pomoci núdznym, starým a nevládnym o vzájomnej úcte a nezištnej pomoci. Miesto bolo stále voľné, mamičkám oťažievali ruky, starší ľudia prešľapovali. Otecko nielen že nevidel, on asi ani nepočúval, len stále sedel ako prikovaný. Kňazova reč v tom prípade nepadala na úrodnú pôdu a stačilo tak málo, bol tak blízko obsahu kázne a nevyužil príležitosť, mohol zobrať dcérku na kolená a dve mamičky s malými deťmi by si mali kde sadnúť. Ten mladý otecko nielen že nevyužil príležitosť pomôcť svojim blížnym on ani nevyužil šancu ukázať svojej dcérke, ako sa dajú robiť jednoduché dobré skutky, on nevyužil ponúkanú príležitosť byť svojej dcérke vzorom. Pomocná ruka , ktorá sa mu núkala, tentoraz ostala prázdna.
