Za posledný rok tieto postupy boli takmer identické pri všetkých nešťastiach. Nemienim na tejto pôde rozoberať konkrétne prípady a zachádzať do detailov. Jednak ich poznám len sprostredkovane z médií a po druhé, nechcem nikomu upierať jeho pravdu. Lebo práve pravda je to spoločné spojivko, ktoré sa v takýchto situáciách vždy hľadá, ale takmer nikdy sa stopercentne nepreukáže. Vždy sa nájde dosť pravdy, ale iba tej subjektívnej. Záleží len na tom, ako silno sme mimoriadkou dotknutí.Jedno je ale isté, nič sa nestane samo od seba, za všetkým vždy stojí človek. Ľudský faktor je zodpovedný aj za objektívne aj za subjektívne príčiny. Dokonca aj v prípade, keď zlyhá stroj. Vo všetkých takýchto tragických prípadoch je podľa môjho názoru vina hore. Ryba smrdí od hlavy. Koľko sa podriadeným dovolí, toľko využijú.Myslíte, že podnik, v ktorom sa nikdy nič nestalo je bezchybný, že má taký super menežment? Pochybujem. Má šťastie. Stačí sa prejsť po stovkách rozostavaných stavieb, po malých prevádzkach, fabrikách, farmách, povoziť sa po našich okresných cestách. Všade objavíte hrubé nedostatky, závady, nerešpektovanie predpisov , všade môže dôjsť k úrazu či smrti. Nemá význam vyhovárať sa , že nie sú peniaze. Ak ide i ľudský život, vždy existuje spôsob ako sa vyhnúť najhoršiemu. Zo strany šéfov a bezpečákov – dôsledná kontrola a tvrdé postihy, zo strany zamestnancov poukazovanie na nedostatky a v prípade nerešpektovania pripomienok odmietnutie práce. Nestačí konštatovať, že prípadné nešťastie bolo len otázkou času. Pokiaľ to všetci vedia, ale žijú s tým (aj keď sa boja), riskujú denne vlastný život , vinní sú všetci.Jedno je isté. Človek chce žiť. Dobre žiť. Ak chce dobre žiť, musí makať. Tým, že je niekde zamestnaný je automaticky vydierateľný. Alebo sa prispôsobí podmienkam, alebo dostane ponuku –„ Nechceš? Choď ! Je dosť druhých čo radi zaberú tvoj flek“. A tak robíme a čakáme, kým sa nestane nešťastie. Potom zas mudrujeme, že to... a to..., že tak... a tak..., že ten... a ten...,že toto nebolo....,že tamto bolo.... zasa sme všetci svätí, zasa sme všetci bez viny.Odborári žiadajú právomoci na odstavenie nevyhovujúcej prevádzky. Úrady bezpečnosti práce tú moc majú ( kedysi ju mali aj odbory). Ale čo z takej moci, keď je jalová? Koľko pracovísk bolo doposiaľ odstavených? Kde sú všetci inšpektori a dozori a bezpečnostní technici pred nešťastím? Sú tam, všetko vidia, aj povedia svoje, ale sú závislí na šéfoch, na svojich živiteľoch, nie sú dôslední.Nerád by som ironizoval, ale taký obrazný výbuch by si určite zaslúžilo mnoho nielen podnikov, ale aj štátnych inštitúcií. Máme tisícky odborníkov v štátnych úradoch, vedia popísať desaťtisíce strán rôznymi návodmi, pokynmi, príkazmi a zákazmi, vedia rozposlať stovky nariadení a usmernení, dokážu vypracovať siahodlhé elaboráty aj o nemožnom, perfektne sa vyznajú v každej problematike a vedia sa vynikajúco orientovať v tlačenici a sú experti na rečnenie a výhovorky. Len jedno nevedia. Nevedia zabezpečiť, aby sa tými pokynmi ľudia aj riadili.Nedávno tu bol pokus o štrajk nie pre zvýšenie platov, ale kvôli zvýšeniu bezpečnosti prevádzky. Štátni úradníci na čele s ministrom vyhrážali súdmi. Malo snáď spadnúť na mesto lietadlo? Až vtedy by uverili? Alebo by hodili vinu na dispečera? Ak bude takýto prístup všade, a zdá sa ,že zatiaľ je, nemáme nárok plakať nad obeťami. Zbytočne budeme miliónmi odškodňovať poškodených, či pozostalých. Peniaze život nevrátia. Tie peniaze treba dať vopred,peniaze treba dať na život ,nie na smrť.
