Podnosom mu svietila klasická sviečka, ktorej vodnatý plamienok občas natiaholspakruky od nosa až k uchu. Zaujímavé bolo, že tú sviečku naťahoval vždylen do jednej strany, až z nej mal na líci poriadnu lepkavú šmuhu. Keďnestíhal utierať rukou, mal naporúdzi aj maličký špicatý ohybný jazyk. Ním silen labužnícky prešiel po hornej pere z jednej strany na druhú, len tak, aby sa koniec sviečky nedostal príliš ďaleko.
„Päť deväťdesiat“, odvetím. To som si mohol myslieť, eštenepozná čísla. Šesť , zopakujem znovu.
Ale on len vyvaľuje tie čierne okáleraz na mňa, raz na keksík.
„Ukáž koľko máš“, vyzvem ho. Chlapča kumne natrčilo dlaň, v ktorej kŕčovito zvieralo pár drobných.
„Máš dosť“, upokojujem ho.
„A tento ? Tento je po čom? Tenstojí sedem“. Znovu nastaví dlaň, aby som skontroloval, či má dosť.
Máš aj na tento, a už sa zberámpreč, lebo mi pomaly z tej jeho chutnej sviečky bude zle.
No cigánik je neodbytný.
„Ujo a ešte tento?“
„Ten je za desať.“
Takten si zoberiem, poteší sa nahlas chlapča.
Ale na ten nemáš dosť, musím hosklamať, máš len osem päťdesiat.
Chlapeczvážnie.
„ Do pi.., oni ma oje....!“ zahreší sisebavedome chlapča.
Odprekvapenia som zabudol ústa zavrieť, ale oklamaný si ma už nevšímal. Zobralkeksík , ten za sedem a trielil k pokladni.
Snáď, kým sa naučí počítať peniaze, naučísa aj správne používať slová alebo aj naneho vplýva ten predvianočný zhon a nákupná nervozita?
