Petrík

„Dobrý deň Petrík, ako sa darí?“ – prihovorím sa mu.

 Odkedy ho poznám, vždy mu všetci hovorili Petrík, tak ako my ,jeho bývalí kolegovia, tak aj ľudia z jeho okolia, susedia, kamaráti či známi. Vlastnú rodinu nikdy nemal – akosi to pre prácu a rôzne funkcie nestihol. Jeho rodinou boli kolegovia, teraz spolupenzisti.
 Nerozlišoval medzi staršími a mladšími, ku každému mal rovnako láskavo otcovský a v staršom veku priam dedkovský prístup. U neho nikto nebol Jano, Jožo, Peter, Mária či Anna, vždy bol iba Janíčko, Jožko, Petrík, Marienka či Anička. Dokonca , keď už bol dôchodca a pracoval ako strážnik, boli obavy, či svojou dobrotou dokáže zakročiť proti prípadnému votrelcovi.
 Pre nás, obyčajných, bolo až nepochopiteľné, že sa nedokáže na nikoho naštvať, že nedokáže nikomu vynadať aj v prípade ,ak by to bolo opodstatnené. Zlostníkov vždy spacifikoval svojim kľudom a láskavosťou.
 A odkiaľ pochádza tá jeho dobrota, skromnosť a láskavosť?
 Z utrpenia ,ktoré prežil na vlastnej koži a ktoré videl ako frontový vojak. Nikdy nezabudne na hrôzy vojny , ktorou prešiel od Sicílie až domov. Hlad, špina, choroby, náreky zranených, mŕtvi kamaráti, ruiny dedín a spáleniská mu vyryli do srdca hlbokú jazvu. Preto je preňho nepochopiteľné, keď vidí, ako sa dnešní ľudia bezohľadne ženú za nadbytočným majetkom, keď mnohí neváhajú použiť tie najpodlejšie metódy pre vidinu zisku. Keď počúva správy o sociálnej situácii stoviek rodín a na druhej strane o nesmiernom bohatstve novodobých milionárov, len bezmocne krúti hlavou, „toto sme nechceli, toto sme nechceli“, opakuje si, „keby zažili a videli to čo ja, ináč by sa správali“
.
„Servus, Petríčku, ako sa mám?, výborne“. „Sadni si na chvíľu“.
"Nikdy som sa nemal lepšie, ten penzión je na nezaplatenie . Nechám tu síce takmer celú penziu, ale nemusím variť, prať, upratovať, lekára máme stále poruke, starajú sa tu o nás ako najlepšie vedia. A nám, starým, tak veľa netreba. A najlepšie na tom je , že sa vždy máš s kým porozprávať. Je nás tu veľa, a sú tu aj ženy“. Keď to povie v očiach mu, lišiakovi starému, prebleskne mladícka iskierka.
"Aj na pivko si ešte občas odskočím, ale len také malé, skôr kvôli krčmovej atmosfére ako smädu."
 „ A Tvoja dievčička mi minule dôchodok doniesla. Keď som ju zbadal, reku ,Ty si tu nová však? Ako sa voláš? Keď mi povedala meno, hneď som si na Teba spomenul. Aj som jej niečo nechal... , na čokoládku“.
 „Viem Petrík, spomínala Vás doma, vraj jeden taký milý dedko, čo som s ním robil ťa nechal pozdravovať- ďakujem.“
 Ešte chvíľu sme takto klábosili aj o ničom aj o všetkom, kým si k nám neprisadla Petríkova kamarátka z penziónu. Chytila Petríka za ruku. Milo sa na ňu pozrel a predstavil nás.
„Anička , toto je môj bývalý kolega, tiež Petrík“. Pozdravili sme sa.
„A čo si prišla?, už Ti je bezo mňa smutno?“ ,pýta sa Petrík Aničky a oči mu pritom šibalsky žiaria.
„Aj smutno, aj som Ťa prišla zavolať. O chvíľu začína náš seriál“.
„Pekne, že sa o mňa tak staráš“, odvetí Petrík a pomaličky, pridŕžajúc sa mňa aj Aničky, vstáva.
„Tak Petríčku do videnia. A ukáž sa častejšie“.
„ Budem sa snažiť Petrík – všetko dobré a dovidenia“.

 Chvíľu ešte sledujem, ako navzájom podopierajúc, sa pomaličky strácajú vo vchode penziónu. Šťastní ľudia , pomyslím si, skromní, životom vycvičení. Stačí im ,že s nimi cítite, že sa majú s kým porozprávať, zdôveriť sa, že vedia ,že za nimi ešte niekto stojí. Kiežby bolo takých čo najviac.