Priblížil som sa k dverám pokladne a chystal som sa zaklopať, keď tu zrazu, spoza dverí, hlasný krik. Vojsť - nevojsť, rozmýšľam , ešte schytám aj ja keď sa vtrepem dnu. Chvíľu som váhal, krik neustával, tak som vošiel aj bez zaklopania, aj tak by moje klopkanie asi neboli počuli.
Pred pultom stál asi 85ročný dedko s bakuľkou a klobúkom na hlave, to on bol pôvodca toho kriku, ale s úradníčkou sa nevadil. Po chvíli som pochopil, že už slabšie počuje, tak preto kričí, veď to poznáte z telefonovania, ak slabo počujete v slúchadle, tak automaticky začnete rozprávať hlasnejšie.
Trasľavou rukou vytiahol zo zadného vrecka nohavíc obálku a vysvetľoval:
„ Práve som dostal dôchodok, tak som prišiel vyrovnať nedoplatok za teplo, viete!?"
„ A koľko chcete zaplatiť?" - pýta sa pokladníčka
„ Ako koľko, no všetko !", kričí dedko -„všetko tak, ako je tu napísané" a vyťahuje vyúčtovanie. Podá ho úradníčke, a aj peniaze s obálkou.
„ Ešte nikdy som nemal nedoplatok!" , hlasno vysvetľuje, „ale tejto zimy bola manželka veľmi chorá, tak sme museli kúriť, nedalo sa šetriť ! Radiátory sme mali na päťke celý čas. Veru, veľmi bola chorá" - hlas mu trochu zjemnel a oči zvlhli.
„ Ale teraz je dobre , teplúčko, snáď to bez jedného dôchodku ten mesiac prežijeme, uskromníme sa" - to už hovoril viac pre seba ako pre svoje okolie.
Úradníčka zinkasovala peniaze ,vrátila mu pár mincí a potvrdenie s vyúčtovaním a bez slova sa otočila ku mne. Dedko ju už nezaujímal. Zaplatil svoje , pokričal, posťažoval sa , môže ísť. Žiadny prejav súcitu, spolupatričnosti, nič. Profesionálny byrokratický výkon.
„Zbohom", pozdravil dedko nadvihnúc slamený klobúčik, ťažko sa oprel do bakuľky a odišiel.
Nuž veru, keby sa takto správal každý, ako tento starý pán, svet by bol úplne iný a inde.
