
- „ ...a na ples si sa už prihlásila?" -pýta sa jedna druhej.
- „Vieš čo, ešte nie, nemám s kým ísť" odvetí, keby ešte žil ten môj, tak by som neváhala, ale sama?"
- „No a čo, aj ja som sama , ale partnera už mám, veď vieš ktorého, ten, Jožko z druhého poschodia, má len sedemdesiat, tiež je sám, ten sa mi prisľúbil."
- „ A šaty ?" - pýta sa prvá.
- „ Z toho si nerob hlavu, nejdeš na ples do Opery, v penzióne ti úplne postačí ten kostým, čo v ňom chodíš v nedeľu do kostola."
- „ Dobrý deň dievčence, na prechádzke?," prihovoril sa kamarátkam pán v ich rokoch.
- „Ahoj Milanko, ideš ako na zavolanie, čo máš na budúci piatok večer na programe? Tuto s Božkou ťa pozývame na ples do penziónu, žmurká na Božku tá prvá, posedíme , pospomíname na staré časy, potancujeme trocha aj vínko a občerstvenie bude, tak čo, prídeš...?"
Na semafore naskočila zelená, ľudia sa pustili cez cestu a s nimi aj „moja" trojica. Neviem, ako pozvanie na ples dopadlo, ale z veselých tvárí dôchodcov som usúdil, že dámy nedostali košom, že sa všetci stretnú na plese pre dôchodcov, na plese bez pretvárky, závisti a falše, na plese kde sa síce nebudú prehýbať stoly pod ťarchou všakovakých jedál a nápojov, na plese kde značky šiat , topánok a frizúr sa nebudú skloňovať vo všetkých pádoch, ale na plese, kde určite padne aj nejaká slza za priateľmi čo sa už pominuli, na plese v skromnej a úprimnej radosti zo života, na plese, kde aspoň na chvíľu zabudnú na každodenný neľahký dôchodcovský život .