„Pozri, mami, aká pekná knižka“ – preťal ticho hlások malého dievčatka. „Kúpiš mi ju?“.
Predstavoval som si ,ako dievčatko prosebne pozerá na mamu.
„Ale nie zlatko“ odvetí mama, „ je veľmi drahá“.
„Ale mne sa veľmi páči“ žobroní dievčatko – „čítala by som si ju v postieľke pred spaním“.
Mama si len vzdychne a hovorí „ vyberieme len nejakú menšiu lacnejšiu, veď ich je tu dosť “.
„ Ja inú nechcem“ začína sa zatínať malá čitateľka. „Keby tu bol ocko, určite by mi ju kúpil “.
Mama trpezlivo odpovedá, „ale ocko tu nie je , a preto musíš poslúchať mňa“.
Dievčatko na chvíľu stíchne, asi hľadá ďalšie argumenty, ktorými by obmäkčilo mamu.
„ A prečo je ocko stále preč?“ zdanlivo presedláva na inú tému.
„Pretože doma nemôže zohnať prácu, v ktorej by zarobil peniažky, čo potrebujeme na stravu , bývanie a tak...“ vysvetľuje mama.
„Tak vieš čo“, vymýšľa malá, „ prestaneš mi kupovať sladkosti a jogurtíky a zvýši sa Ti na knižku“.
„ A vydržíš celý mesiac bez sladkostí “ ,neveriacky krúti hlavou mama.
„ Určite“ ozve sa vážny detský hlas, „veď už nie som malá, a budem Ťa stále poslúchať a pomáhať Ti“.
Pod ťarchou takýchto vážnych argumentov mama kapituluje a dovolí dievčatku, aby si zobralo vytúženú a ťažko vybojovanú knižku.
Odchádzajúc z kníhkupectva som ich ešte zahliadol ,ako prechádzajú cez námestie, už podľa chôdze bol vidno kto je z tých dvoch šťastnejší.Pomyslel som si len, koľko rodičov si môže dovoliť prehrať takýto slovný súboj a koľko detí ešte nebude na Vianoce takto šťastných?
