Zvlášť v tento deň by sme nemali zabudnúť, že kdesi je človek, ktorý na nás čaká. Ktorý verí, že sme s ním, že mu pomôžeme prekonať dni choroby, dni samoty a často aj beznádeje. Skúsme byť dnes viac pozorní a milí ku všetkým chorým, rodičia k deťom, deti k rodičom, zdravotníci k pacientom, opatrovatelia k dôchodcom a invalidom, kňazi k chorým veriacim.Skúsme sa práve dnes vcítiť do duše pacienta ležiaceho v spoločnosti jemu podobných, či už v nemocniciach, ústavoch, hospicoch, či rôznych sanatóriách, chorého , ktorý v bezprostrednej blízkosti vidí bolesť , plač a utrpenie a nezriedka aj to najhoršie, smrť. Skúsme pri dnešných návštevách svojich nemocných blízkych byť viac ako inokedy milší, ohľaduplnejší, skúsme ich viac počúvať , skúsme im viac ako inokedy dať najavo, že sme stále s nimi. Naša fyzická prítomnosť a duševná podpora bude pre nich určite viac ako plné igelitky potravína zbytočností. Nezabudnime na milé slovo, pohladenie či úprimný stisk ruky. A keď už, z rôznych príčin, nemôžme byť pri svojich nemocných osobne, pokúsme sa aspoň zatelefonovať, napísať im, alebo ich aspoň pozdraviť prostredníctvom ich opatrovateľov. Skúsme sa zachovať tak, aby sme si nikdy nemuseli povedať: „tak mi je ľúto, že som vtedy...“Tí chorí a bezmocní si to zaslúžia.
