„Čo? Do telocvične?" - neveril som vlastným ušiam. „Dobre si počul, urobíme si prechádzku a pôjdeme aj do telocvične", rázne komanduje moja najdrahšia.
„A čo si mám zobrať?" „Nič si neber , ja už všetko, čo treba, mám, len už konečne zdvihni zadok ". Nuž čo, nadriadená má vždy pravdu, už nediskutujem, obúvam sa a vyrážame z domu.
Telocvičňa je vzdialená necelý kilometer, pomaly kráčame dole kopcom, zhlboka dýchame čerstvý malomestský vzduch, psychicky sa pripravujem na atmosféru v telocvični. Ľudí na ulici nie je veľa, ale postupne, ako sa blížime k nášmu cieľu, chodcov pribúda. Začína mi to byť podozrivé keď zistím, že väčšina smeruje, tak isto ako my , k telocvični.
„Čo sa to deje? Vari si národ vstúpil do svedomia? Vari sme konečne vyhlásili celonárodný boj s obezitou? Alebo je na príčine kríza? Ľudia cvičia, aby nemuseli jesť? Zvedavosť ma načisto opantala.
Vstupujeme do telocvične. Palubovka je prepchatá ľuďmi. Ženy staršie i mladšie, deti, mládež a pomerne hojné zastúpenie majú aj chlapi každého veku , proste postavy a ročníky všetkého druhu a pohlavia. A každý cvičí ostošesť. V jednom kúte šantia tí najmenší a tam je aj najväčší krik a džavot, naháňajú sa a chaoticky pobehujú ako žubrienky v mláke. V opačnom rohu sú prezliekacie boxy a pred nimi netrpezlivo čakajúce dva rady - muži, ženy . Obzerám sa po telocvični a hľadám miesto , kde by som sa umiestnil aj ja, ale šance sú mizivé, snáď len k tým žubrienkam.
Medzitým sa mi stratila manželka, aha už ju vidím, hneď sa aktívne zapojila ku skupinke žien nacvičujúcich predklony. Neďaleko nich niekoľko chlapov zotrváva v dlhom podrepe. Najlepší je pohľad na cvičencov pri rebrinách. Sú to väčšinou slečny a ženy všetky svorne so vzpaženými rukami , ako keby chceli pooberať príliš vysoko rastúce jablká - Evy v raji, pomyslím si. Najsmiešnejšie je , ako sa im pri tom naťahovaní odhaľujú holé pupky, jedny chudé , iné také normálne , ale možno vidieť aj také visiace cez opasok. Neďaleko nich sa cvičí slovenské sumo. Klbko ľudí, prevažne starších a silnejších chlapov, sa navzájom tlačí v kruhu a ako keby sa snažili spomedzi seba vytlačiť toho najslabšieho. Podchvíľou niektorí z kruhu vypadnú, ale hneď ich nahradia ďalší. V opačnom rohu, oproti boxom, sú umiestnené veľké zrkadlá. Pred nimi sa pretŕčajú cvičenci v nových úboroch. Ohýbajú sa na každú stranu , raz doprava, raz doľava, vytáčajú boky a krky až sa bojím, kedy niektorému vyskočia chrbticové platničky.
Neďaleko sumistov skúšajú drobné posilňovacie náradie mládenci. Gumené krúžky na precvičovanie stisku ruky, naťahovacie struny, probujú váhu malých činiek.
Organizátor myslel na všetko. Kto si zabudol športovú obuv, bola tu nasypaná celá kopa, tenisiek, trampiek, botasiek i cvičiek.
Nevychádzam z údivu. Toto som veru nečakal. Všetko to cvičí, drep, stoj, drep, stoj,úklon vpravo, úklon vľavo, predklon... Národ fučí, potí sa a poctivo maká . A že vraj Slováci sú leniví . Hanba tým, ktorí si to myslia!
Stačí len navoziť plnú telocvičňu lacných odevov, obuvi a priemyselného tovaru a pospolitý ľud, sužovaný krízou, kšeftami s teplým vzduchom a otravnými politikmi ,aspoň na chvíľu vypne z bežného stereotypu a vylepší si náladu svojským lets dance v telocvični plnej nečínskeho tovaru.
