Moje psy

Napriek tomu , že bývam v paneláku, a nie som zástancom chovateľov psíkov v bytovom dome, aj ja som majiteľov dvoch psíkov. Volám ich jednoducho – Moje psy. Sú celkom malí a do tohto prostredia sú ako stvorení. Sú veľmi tichí a tolerantní, nerobia zbytočný hluk a svojou prítomnosťou nerušia susedské vzťahy. Vždy kráčajú tichúčko a mäkkými labkami leštia parkety v byte. Vyhovuje im viac chladnejšia klíma ako teplo, pretože sú vybavení krásnou , hustou tmavohnedou kožušinkou. Ideálne je, keď sa v bytoch , už alebo ešte, nekúri. Vtedy si ponoríte nohy do tepla týchto chlpáčov a neviete si doceniť ich prítulnosť a príslovečnú psiu vernosť.
Aj bez ohľadu na ich vek , jeden už na jedno oko nevidí a druhý má natrhnuté uško, sú večne hraví. Ich najobľúbenejšou hrou ja skrývačka. Vždy ,keď prídem v podvečer domov z práce , tak si takto so mnou zašpásujú. Raz ich nájdem v spálni ako potmehúdsky striehnu v prítmí postele, inokedy v obývačke z úkrytu pohovky sledujú dianie v televízii a niekedy sa skryjú v halde topánok v predsieni. Neraz sa dokážu tak zašiť, že celá rodina má čo robiť kým ich objaví. A zaujíma ich aj dianie na okolí. Veľmi radi pozorujú cez škáru na balkóne šantenie detí a pohyb ľudí na ulici. Pri návšteve u susedov vždy poslušne podriemkávajú v predsieni a čakajú na svojho pána.
Ale, aby som len nechválil , majú aj svoje muchy. Neradi sa kúpu a češú, sú si vedomí toho, že každým kúpeľom ich kožúšky trpia a strácajú svoju hebkosť. A sušenie priam nenávidia , vždy ich po takejto očiste ľutujem a snažím sa ich premočené bundičky čo najskôr priviesť do normálu. Aj manželka občas na nich pošomre, keď objaví kúsok srsti na kobercoch a poťahoch. Jednoducho, moje psy sú nedeliteľnou súčasťou našej rodiny so všetkými kladmi aj zápormi.
No povedzte – môžte ich nemať radi?