„Opica sprostá!“, zakričala Terka, keď Miša zašla a nohou rozkopala malé kamienky pri múriku.
„Kašli na to Ter, ona len žiarli. Dobre vieš, že Alex sa jej páči, odkedy sem prišiel. Ju to raz prejde“, povedala Nina a potľapkala Terku po pleci.
„Hádam áno“, povedala Terka, ale vedela, že také jednoduché to zrejme nebude.
„Aha, koho že to tu máme?“, povedala Miša posmešným hlasom, keď Terka po telesnej vychádzala hore schodmi smerom do triedy a v rukách držala svoje číny, ktoré boli v štádiu rozkladu.
„Malé emo, čo si každý deň reže do žíl, a potom kreslí masochistické obrázky“, zasmiala sa a buchla Terku do rebra. Terka bola ticho, neznášala konflikty, len vzbudzovali pozornosť, a to ona nepotrebovala.
„Nechápem ako môže Alex chodiť s takým ufom“, pokračovala Miša, „veď ty si schopná nahovoriť ho aj na samovraždu“, provokovala ďalej.
A už stačilo, povedala si Terka. Pristúpila bližšie, pritlačila Mišu ku stene a rukou jej stisla hrdlo. Miša zalapala po dychu.
„Ja nie som emo!“, povedala pomaly a výrazne, zadívala sa jej do očí a pár sekúnd jej ruka nepovolila. Pustila jej krk. Miša zakašlala. Terka stála s rozhodným výrazom pri nej. Pomaly sa otočila.
„Krava! Toto sa dozvie tvoja triedna!“, povedala Miša, ktorej sa ešte stále ťažko dýchalo. Terka sa otočila.
„A vieš čo, dám ti ich zadarmo“, hodila po nej jej číny a vyšla hore schodmi. Bolo jej jedno kto sa to dozvie. Nemala zapárať, vravela si.
Veľká prestávka. Zase streda, pomyslela si Terka. Alexa ako vždy aj s jeho spoluhráčmi tréner dusil aj po skončení hodiny. Stála sama pri futbalovej bránke na ihrisku, s knihami a papiermi v rukách rátala steblá trávy a tešila sa na koniec dňa, keď ho objíme, pobozká a povie mu ako ho miluje.
„Aha tam je!“ , zakričal niekto za ňou. Keď sa otočila, už pri nej stála Miša aj so svojimi príveskami. Všetky sa tvárili akoby mali silu a svaly Arnolda Shwarzenegra, pripravené niekoho zmlátiť a potom sa
napiť jeho krvi.
„Choďte do riti“, povedala Terka snažiac sa nevšímať si ich. Hádam sa nebudú chcieť biť pred všetkými čo sú vonku, pomyslela si. Nemala pravdu. Ani nestihla dopovedať a utŕžila buchnát medzi lopatky. Kým sa otočila, druhá ju kopla do brucha a zhodila jej z rúk všetko čo v nich držala na zem. Ďalšia útočila rukami smerom k jej tvári. Terka si jednou rukou chránila tvár a druhou sa zahnala dopredu a roztrhla Miši jej „záclonu“. Nemohla nič robiť, oproti štyrom dievčatám, ktoré boli rozhodnuté jej minimálne vyškriabať oči. Metala sa, ale márne, lebo z každej strany utŕžila kopanec alebo niečo podobné. Nikto si ich nevšímal. Nikoho z tých, čo boli vonku očividne nezaujímali štyri dievčatá, ktoré sa snažia jednu zbiť, bez toho aby si zlomili necht. Niektorá z nich ju udrela do tváre. Hlavou narazila do stĺpu bránky a z nosa sa jej pustila krv. Baby ustúpili. Možno dosiahli čo chceli. Krv. Miša sa zasmiala a ostatné boli zarazené a isto aj trochu radi, že tá krv išla iba z nosa. Nechceli predsa problémy.
„Nabudúce si rozmysli či budeš zapárať“, povedala Miša. „A tú blúzku mi zaplatíš“.
Terka počkala kým zašli preč. Potom si rukou utrela nos a oblizla si pery, kde jej stekala krv. Pozbierala knihy zo zeme a pobrala sa do budovy na záchod zastaviť krvácanie z nosa. Tú blúzku ti zaplatím, pomyslela si. A psychiatra tiež.
Niekto ich predsa len sledoval. Jakub sedel v tráve v tieni pod stromom, v ústach mal steblo púpavy s pozoroval svojich spolužiakov kúsok od neho ako hrajú hackyho. Jemu sa nechcelo. Teplo mu nerobilo dobre. Tak len sedel, rozmýšľal a pozoroval. Samozrejme, že mu nebolo príjemné ako štyri namyslené hlúpe baby jednej normálnej ubližujú, ale nemohol nič robiť. Všetci by ho vysmiali, že sa plietol do babskej hádky. Tak len ticho sedel a díval sa. Aj keď mu to bolo ľúto. Keď Terka odišla postavil sa. Prišiel ku bránke a pozbieral papiere, ktoré tam ležali hodené. Jej kresby. Začal si ich prezerať a zamiloval sa do nich. Niečo tak krásne nikdy nevidel. Niečo tak jednoduché čo vyjadruje všetky vnútorné pocity. Musel sa s ňou stretnúť. Musel jej povedať, že je v nej niečo krásne.
Po skončení vyučovania Jakub medzi prvými vybehol pred budovu, sadol si na lavičku a rozhodol sa počkať na Terku. Asi po desiatich minútach čakania ju zbadal. Prešla okolo neho.
„Terka!“, zakričal na ňu. Otočila sa a Jakub k nej pristúpil.
„Nádherne kreslíš“, povedal. „Toto si stratila. Je to tvoje, však? Je tu napísané tvoje meno“, a podal jej zopár papierov s kresbami. Pozrela sa na ne. Na vrchu bol obrázok plačúceho chlapca sediaceho na lavičke ako si zakrýva tvár.
„Áno moje“, povedala. „Je to odpad“, a strčila mu papiere naspäť do ruky.
„Je to krásne“, nedal sa Jakub. Zahanbene sa usmiala.
„Nechaj si ich“, povedala.
„Naozaj môžem?“
„Je to odpad“, zopakovala Terka.
„Prečo ti ublížili?“ spýtal sa po chvíli.
„Nechcela som jej predať číny“, povedala a zasmiala sa. Nemala náladu vysvetľovať chalanovi, ktorého poznala len z videnia dôvod bitky na ihrisku.
„Jakub, však?“, zmenila tému. „Pamätám si ťa z Mikulášskeho večierka, kde sa robili tie súťaže. Ako jediný si vypil liter cesnakovej
vody do minúty“. Obaja sa rozosmiali.
„Moje slnko, moja láska, moja nádej“, zakričal Alex na Terku vyškerený od ucha k uchu, prihnal sa k nej a objal ju nevšímajúc si Jakuba. Pobozkala ho. Na túto chvíľu čakala celý deň.
„Môžeme ísť?“, spýtal sa jej.
„Jasnačka“, odvetila a pohli sa preč.
„Ahoj Terka!“, zakričal za ňou Jakub. Zamávala mu bez toho aby sa otočila.
„Kto to bol?“, spýtal sa Alex, keď prešli na druhú stranu cesty.
„Jakub, jeden tretiak“, povedala. „Prišiel mi vrátiť moje obrázky“
„Chcela si ich predsa vyhodiť“
„Povedala som mu, nech si ich nechá, páčili sa mu“
„A tebe nie?“, spýtal sa.
„Bol to odpad“, vyhlásila rozhodne.
„Dúfam že to zostalo len pri tých obrázkoch“, povedal Alex a zasmial sa. „Aj tak nechápem, čo na tomto druhu umenia mohol vidieť.“
„Jasnačka“, zasmiala sa Terka. Pobozkal ju.
„Ľúbim ťa“, zašepkal.
„Aj ja teba“.
Jakub. Nemohla na neho prestať myslieť. Tej noci jej nedal spať. Vlastne od tej noci jej nedal spávať...
Jakub. S myšlienkou na predchádzajúci deň sa ráno zobudila. Rozmýšľala, prečo si ho predtým nevšímala, keď jej bol taký podobný. V jeho očiach niečo videla. Niečo, za čím by bola ochotná ísť, niečo, čím by sa nechala viesť. Nepriťahoval ju. Nezamilovala sa. Chcela ho len spoznať. Zadívať sa do jeho očí... úplne do hĺbky... Oči ako tie tvoje, opakovala si. Cítila potrebu pochopiť a spoznať to tajomstvo, ktoré sa v nich ukrývalo.
Do konca týždňa do školy nešla. Bolela ju hlava a chcela aby sa situácia okolo Miši trochu upokojila. Každý občas potrebuje oddych a dať si veci v hlave do poriadku.
Piatok večer. Terka so zopár kamarátkami sedela v Drevárni, popíjali pivo a pozorovali niekoľko chalanov, ktorý sa veľmi nešikovne snažili zhodiť kolky. Všetci sa zabávali. Alex mal zase tréning. Ďalší piatok bez neho, chodilo Terke po rozume aj napriek dobrej nálade. Po chvíli sledovania „profesionálneho“ bowlingu išla Terka pre ďalšie pivá. Padol jej pohľad do rohu miestnosti. Pri stole sedel chalan, s hlavou položenou medzi množstvom prázdnych poldecákov. Dlhé vlasy mu zakrývali tvár, ruky mal spustené voľne pri tele. Zrazu sa zdvihol, neprítomným pohľadom zablúdil dookola a hlava mu znovu klesla na stôl. Spoznala ho podľa trička s nápisom „Peace not war“. Pomaly prišla k nemu a sadla si vedľa neho.
„Kubo?“, zašepkala a chytila ho okolo pliec. „Čo sa stalo?“ Zdvihol hlavu. Na prvý pohľad ju nespoznal. Vypil toho príliš veľa. Rukou si pretrel oči a zaostril pohľad.
„Terka“, zabľabotal. „Nechcem aby si ma takto videla“, na viac sa nezmohol, znovu si musel položiť hlavu na stôl.
„Čo sa stalo?“, zopakovala otázku.
„To nepochopíš“, mrmlal. „To nikto nepochopí! Nikto na tomto skurvenom svete nepochopí, čo sa deje v mojej hlave! Nikto nie je schopný rozumieť tomu!“, rozkričal sa. Pohladila ho a snažila sa ho ukľudniť.
„Nikto nevie ako pomôcť! Ani sa im nečudujem! Mne sa už nedá pomôcť, musím odísť... zavrieť oči a odísť... vlak už odchádza ... nič už nemá zmysel“, rozplakal sa. V jeho vnútri sa miešala borovička, pivo, depresívne pocity a myšlienka na smrť.
„Donesiem ti vodu ok?“, povedala Terka. „Preberieš sa trošku a pôjdeme sa niekde porozprávať“
„To nemá zmysel. Nikto to nechápe“, úplne nezmyselne opakoval dookola. Terka vstala a prešla k pultu.
„Jednu minerálku“
„Hneď to bude“, odvetila barmanka.
„Terkooo“, zaštebotal hlas vedľa nej. Obzrela sa.
„Ahoj Rudy“, pozdravila.
„Ako žiješ zlato?“ spýtal sa jej kamarát Rudo, v očividnej dobrej nálade.
„Čo máš nové? S kým si tu?“, pokračoval a Terka nestihla ani otvoriť ústa.
„No žijem, dá sa, normálka, počuj...“, ani nestihla dopovedať a Rudo už na ňu chrlil ďalšie otázky, na ktoré ho ani tak nezaujímala odpoveď, iba potreboval komunikovať. Po pár minútovom rozhovore jej už naozaj došla trpezlivosť.
„Nehnevaj sa, ale...ja tu mám niečo dôležité... pokecáme zajtra na nete oks?“, povedala Terka a dúfala že sa ho strasie.
„No problem kočka, tak hádam zajtra“, povedal veselým hlasom.
„Jasnačka“, odvetila a bola si istá, že Rudo si to zajtra už nebude pamätať.
Zobrala minerálku a vrátila sa späť k stolu kde predtým sedel Jakub. Teraz tam však nebol nikto. Čašníčka zbierala prázdne poháriky. Terka sa zľakla.
„Kde je ten chalan , ktorý tu pred chvíľou sedel?“, spýtala sa čašníčky.
„Před chvíľou bežal von. Je tu s tebou? Ak hej, tak by si ho mala ísť nájsť, nevedel sa poriadne udržať na nohách“
„Jasne, diky“, povedala a so strachom v srdci vybehla von. Ale hľadajte v piatok v meste opitého človeka, veď taký bol každý druhý. Ale tento jeden chcel dnes s niečím skoncovať. Ja ťa nájdem, povedala si Terka. Tvoje oči. Nájdem ich. Pevne rozhodnutá, že Kuba nájde a pomôže mu sa rozbehla preč.
Zastavila sa pred poštou. Kde mohol ísť, rozmýšľala. Kde v tomto meste sa mohol ísť uchýliť a hľadať pochopenie. Sadla si na schod pred poštou. Zazvonil jej mobil.
„Kde si Terko?“, spýtala sa Nina, lebo Terku v Drevárni nevidela.
„Hľadám Jakuba“, odpovedala. „Bojím sa o neho“.
„Prečo sa do toho staráš? Nemáš s ním nič spoločné“.
„Bojím sa o neho“, zopakovala Terka.
„Dávaj si pozor“, povedala Nina a zložila telefón.
Vonku svietili len pouličné lampy, semafory, autá a autobusy. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, opakovala si Terka v duchu, ale nevedela kam má ísť, nevedela kam sa má pohnúť. Pár minút len sedela s hlavou zaborenou v dlaniach.
„Vlak už odchádza“, spomenula si na Jakubove slová.
„Vlak“, povedala potichu. „Nie!“, vykríkla a rozbehla sa cez križovatku smerom k železničnej stanici.
Bežala, ale pozorovala pritom ľudí naokolo. Nikoho nezbadala. Samé páriky držiace sa za ruky užívajúce si pokojný piatkový večer, podnapité partičky veselých ľudí...
Vyčerpaná dobehla pred budovu stanice. Strácala však nádej. Nemohol tam byť. Nevedel ani poriadne chodiť. Pochybovala, že by došiel až tam. Aj tak by sa nehodil pod vlak pred množstvom ľudí čakajúcich na stanici. Niečo v jej vnútri jej však hovorilo niečo iné. Prešla okolo budovy stanice. Naozaj bolo všade veľa ľudí. Napriek tomu jej niečo našepkávalo, že je blízko. Prešla za budovu. Asi 50 metrov odtiaľ boli na zemi poukladané kmene stromov, betónových kusov, železa a všeličoho možného. Vyzeralo to tam dosť pusto, v blízkosti dokonca žiadna lampa. Išla bližšie. Keď bola skoro tam, zbadala tieň. Schúlenú sediacu postavu sediacu na kuse dreva, s hlavou zohnutou ku kolenám. Pomaly prišla k nemu a sadla si vedľa. Pohladila ho po chrbte. Ani sa nepohol. Jej vnútro zaplakalo. Tak moc si želala pomôcť mu.
„Ako si sa sem dostal?“, spýtala sa.
„Chytil som autobus“, povedal a ani sa na ňu nepozrel.
„To si mal šťastie, keby nie, dobehla by som ťa skôr“, povedala a na jeho tvári bolo badať mierny úsmev, ktorý však hneď zmizol. Chytila mu ruku do dlaní. Nebránil sa.
„Nechcel som sa zabiť“, povedal po chvíli.
„Dúfala som v to“, odpovedala. „To by si nebol tu“. Stisol jej ruku a rozplakal sa.
„Nechcel som sa skutočne zabiť, len som musel ujsť, nevedel ako proti tomu bojovať, proti všetkému“
Objala ho. Ani sa nepohol. Aj Terka by sa najradšej rozplakala. Bolo jej ho tak ľúto a nemyslela si, že práve ona je ten človek, ktorý mu dokáže pomôcť bojovať proti všetkému. Sedela tu však ona a nikto iný.
„Ten plačúci chlapec na tom obrázku...to som ja“, povedal Kubo.
„Si to ty, som to ja, je to každý, kto sa na ten obrázok pozrie a vidí ňom seba“, rozprávala Terka. „V každej kresbe, v každej básni, nájde každý sám seba... svoj obraz, svoj príbeh, preto je to také fascinujúce“, pokračovala.
„Prečo si tu?“, spýtal sa. Nechcel vedieť ako ho našla. Chcel len vedieť PREČO.
„Záleží mi na tebe“, povedala.
„Nepoznáš ma“, odvetil chladne a ani raz za celý čas sa na ňu nepozrel.
„Ale chcem“. Chytila mu tvár do rúk, otočila ju k sebe a zadívala sa mu do nádherných zelených očí. Úplne do hĺbky. Nemohol uhnúť pohľadom, i keď množstvo alkoholu, vyčerpanosť a únava mu nedovoľovali mať oči dlhšie otvorené. Nemohol. Napokon položil hlavu na jej plece a zavrel oči. Pobozkala ho na čelo.
„Stalo sa niečo konkrétne alebo si len znechutený z vecí čo sa dejú okolo?“, spýtala sa.
„Som znechutený sám zo seba“. Nevedela čo má povedať. Nevedela ako reagovať. Bola šťastná, že žije a že je teraz s ním.
„Si anjel“, zašepkal po chvíli.
„Nie som. Som obyčajný človek, ktorý nedovolil, aby sa ti niečo stalo. Ty si anjel, ukázal si mi cestu“.
„Pošpinený, pošliapaný, odkopnutý anjel s odtrhnutými krídlami“, povedal Jakub.
Sedeli tam asi hodinu. Jakuba striasala zima a ani Terke nebolo najteplejšie.
Zavolala taxík a išla s ním až domov. Keď sa uistila, že bezpečne vošiel a jeho brat dá na neho pozor, trochu sa upokojila. Jakub, už nič nevnímajúc si išiel ľahnúť do izby. Terka vytiahla z tašky pero a kúsok papiera.
„Toto mu daj“, povedala jeho bratovi a podala mu lístok so svojím telefónnym číslom. „Keby niečo potreboval“.
„Spoľahni sa. Ty niečo nepotrebuješ? Nemám ťa odviezť domov? Je už neskoro“
„Nie diky. Potrebujem sa trochu prevetrať, nerob si starosti“.
„Ok teda. Dik, že si sa postarala o Kuba“, povedal Jakubov starší brat Jano.
„To nestojí za reč“, povedala a nastúpila do výťahu.
Keď vyšla von, pozrela sa na mobil. 12 neprijatých hovorov od Alexa, ktorému sa už dávno skončil tréning, ležal unavený doma a chcel ju aspoň počuť. 3 správy. Sadla si na lavičku a zapálila si cigaretu.
„Prepáč zlato, som trochu out of space. Neznášam piatky bez teba“, napísala Alexovi sms. Hneď jej zavolal.
„Si v pohode?“, spýtal sa.
„Jasné, len som robila záchrancu tým, čo to prehnali s pitím a som trochu unavená. Ty ako?“
„Ako už len môže byť po 2 a pol hodinovom tréningu a bez toho, aby som bol čo i len chvíľu s tebou“
„Aj ty mi chýbaš, zajtra sa ozvem ok? Musím ísť spať. Ľúbim ťa.“
„Aj tebe krásnu noc zlato. Ahoj“, povedal Alex a zložil.
