Človek si dokáže zvyknúť na všetko...časom...alebo aj nie,len si to myslí. Napríklad : Ja som nevedela písať na slohoch úvod a ani záver,tak mi to mamina zúvodnila a zozáverovala aby to malo úplný bezvýznam z mojim jadrom.A tak to aj ostalo vo všeobecnosti.Ale to,že mi ten sloh nenapísala celý malo svoj význam(aspoň do niečoho nemala tak celkom povolenie.) Niečo som musela nechať aj pre ocina. Názov. A to ostalo tiež vo všeobecnosti doteraz. Vlastne ich rozdieľnosť ma vždy fascinovala a aj nie.Ryba a Vodnár.Voda a Vzduch. Najmenej vtedy keď sa vždy v nedeľu pohádali a nebavili sa týžden.Tak som si vymýšlala všeliaké tie sladké vety čo akože jeden odkazuje druhému a tak.A opať sa vždy dali dokopy veď vlastne platenie šekov a riešenie ekonomickej situácie našej rodiny zbližuje.Podľa mňa to však už nevydržali byť bez- lásky - aj ked za celý čas som ich videla len raz sa verejne bozkávať.A aj to tajne spoza rohu. A vlastne som sa časom naučila tie slohy písať sama ,lebo postupne akosi ani nemali slov a už vobec nie na písanie.A možno aj mali len ja som ich už nechcela angažovať,lebo boli také suchárske.Také príliš dospelé.Chcela som byť ešte dieťa aby to nevyzeralo podozrivo..
