Hrubokrký premiér, (tučný Boris Becker, ako sa o ňom vyjadril Shooty) a jeho banda sa nejakým veľmi nenápadným spôsobom museli spojiť s Esemká, aby sa Hrubokrký mohol chváliť, že nemusel sadúť do auta, ktoré by ho doviezlo až k gašparkovi, ktorému by podal demisiu a bolo by. Žiaľ nestalo sa.
Žijeme predsa v trhovom hospodárstve a biznis je biznis. Niečo za niečo. A tak sme deviatou krajinou (z dvadsiatich siedmych!), ktorá konečne (!) schválila Lisabonskú zmluvu. A to napriek tomu debilnému zákonu, podľa ktorého možno budem musieť uverejniť odpoveď na svoj blog. (veď čo keby ho vydali v tlačenej verzii)
Nerada píšem o politike. Ani to nerobím. Ale keď ma niečo serie a k tomu mi po mechúri skáče tri a pol kilové dieťa, nemôžem sa zdržať.
Každému bolo predsa jasné, že lisabon schvália na jeden šup, len čo budú chcieť. Nikto predsa nebol proti. Ale kam sa tak ponáhľať? Prečo netlačiť na beckerovu bandu rovnakými zbraňami? Prečo sa hneď posrať?
Chýba mi trošku zdravého rozumu v tejto krajine a niekedy mi je ľúto, že ho sama mám, dovolím si tvrdiť dosť, lebo mi to len komplikuje život. Nie je tým, čo nevedia lepšie? Myslia si, že právo na odpoveď je fasa, že príspevok na dieťa 25-tisíc korún je riešením problému materských, že Tomanová je výhrou v športke pre dôchodcov. Vôbec by ich neštvalo keby mali za susedu bláznivú ženskú, ktorá chová na balkóne miestne holuby, ktoré zasierajú všetko a všade a ona tam má strom a denne ich zvoláva palicou, ktorou trieska tak, že máte pocit, že niekomu buchol plyn.
Nie je tým čo nevedia lepšie?
