reklama

Ako sme sa v Chorvátsku súdili

„Tak ma naviguj, aby sme sa vyhli Zagrebu. Nechcem sa v ňom motať tak ako vlani,“ povedal mi manžel, keď sme sa okolo šiestej ráno blížili k Zagrebu. Cestovali sme na dovolenku. Všetko nasvedčovalo tomu, že o dve hodiny sme na jadranskom pobreží. Tešili sme sa, že zaparkujeme auto a kým sa pôjdeme okolo 14.00 hod. ubytovať, stihneme si ešte na pobreží oddýchnuť. Nasledoval úsek so zúženou vozovkou so zákazom obiehania pre nákladné autá. Oba protismery boli vtlačené na jednej strane diaľnice. Manžel spomalil na 40km/h, čo bola prikázaná rýchlosť. Z ničoho nič sme počuli rachot a vedľa nás sa rútilo auto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Rachot spôsobovali nárazy auta do provizórnych stĺpikov, ktoré oddeľovali našu časť vozovky od protismeru. Stĺpiky sa pred autom sklápali a za autom vyklápali do pôvodnej polohy. „Čo robí!?“  preľaknuto som zahlásila. Autu sa našťastie včas podarilo vrátiť do nášho smeru a tak prudko pred nami zabrzdiť, že aj my sme museli zastať.

Z auta s maďarskou ŠPZ-kou vystúpil rozčúlený šofér a vykrikoval čosi na nás. Manžel  stiahol okienko.

Keď žijete štyridsať rokov na juhu Slovenska a všade naokolo sa stretávate s mnohými obyvateľmi Slovenska, ktorí hovoria len maďarsky (príp. ešte anglicky, ale o tom inokedy), chtiac - nechtiac sa na vás čo to z maďarčiny nalepí, aj keď nie ste práve talent na jazyky. Maďar nám nadával ako to jazdíme, nech sa pozrieme, čo sme spôsobili ... Na dôvažok manželovi kopol do dverí. „Nevystupuj!“ povedala som, vidiac jak v Maďarovi vrie neoprávnený hnev. Manžel zatiahol okienko a Maďar sa len chytal za hlavu a šiel si obzrieť škodu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„ Ja naňho se...m,“ povedal manžel a naštartoval. V tom okamihu bol Maďar pred naším autom a päsťou nám buchol na kapotu auta. „Nechoď von!“ požiadala som nabrúseného manžela.

Vidiac, že chlapi sa nedohodnú, prišla k nášmu okienku Maďarova manželka a začala vysvetľovať, že my sme na vine. Ukazovala, že v našom smere sú dva pruhy a my sme išli po prostriedku a tým ich vytlačili do protismeru. Moje znalosti maďarčiny nesiahajú tak ďaleko, aby som jej vysvetlila, že príčinou ich nehody a tým spôsobenej škody bola ich rýchlosť, že keďže my sme išli štyridsiatkou, oni museli ísť rýchlejšie ako bola maximálna povolená rýchlosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na to Maďar priniesol manželovi tlačivo „Hlásenie o spôsobenej škode“ a chcel, aby sme ho vyplnili.

To sa už za nami začala tvoriť zápcha a autá nás pomaly obchádzali. Manžel odmietol tlačivo vyplniť. Bol si vedomý, že škodu nespôsobil.  Pred naším autom pre zmenu postávala Maďarka a bránila nám v tom, aby sme odišli. „Volajte políciu!“  povedal manžel neodbytnému šoférovi. Ten si najprv napísal našu ŠPZ-ku a začal telefonovať.

„Nuž, čo, počkáme, kým príde polícia a spíše záznam. Bude to tvrdenie proti tvrdeniu a za chvíľu nás pustia,“ skonštatovali sme v aute a upokojovali seba a znechutené deti na zadných sedadlách .

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najprv prišli cestári. Napravili pár zvalených stĺpikov, ktorým sa po náraze nepodarilo vystrieť a naznačili nám, aby sme ich nasledovali. Odstavili nás o kúsok ďalej.

Čoskoro dorazilo aj policajné auto. Vystúpili traja policajti. Vystúpili sme aj my. Deti zostali v aute, ujedali z koláčov, čo nám babka nabalila na cestu  a dopĺňali tekutiny. Policajti obzreli jedno auto, druhé auto, spýtali sa na našu škodu. Manžel im vysvetľoval, že my škodu nemáme, že k zrážke nedošlo. Zjavne nám rozumeli, Slovania zlatí. Maďarovi nerozumeli ani mäkké f  . To už Maďarka začala lámať angličtinu a kresliť na papierik naše auto ako si ide uprostred po yellow čiare. Manžel ukázal na značku prikázanej rýchlosti, ktorá bola práve v protismere. Policajt pokrútil hlavou a od oboch šoférov si vypýtal pasy, vodičské preukazy a zelenú kartu. My sme mu rozumeli, Maďar nie. Zanadával na „Hungarov“ a ukázal im nami odovzdané doklady. Keď Maďar konečne pochopil, policajt popozeral doklady, vrátil nám ich a povedal, aby sme čakali, že príde druhý policajt, ktorý to spíše. Títo odišli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sadli sme do auta a čakali. Už sme si začali hovoriť, že odídeme, že možno ani nik nepríde, keď dorazil očakávaný policajt. Obom šoférom dal fúkať, naložil ich do auta a odišiel s nimi hľadať miesto činu a zabezpečiť stopy. Poriadne ani nevedeli, kde sa to stalo.

To už v našom aute deväťročný syn začal plakať  a šestnásťročná dcéra nariekať, že jej treba cikať. Túto potrebu som mala aj ja. Syna som upokojila, že ujo spíše papiere a pustí nás, no naše mechúry na otvorenej diaľnici nebolo kde vyprázdniť. A tak sme nedobrovoľne posilňovali panvové svalstvo. Znova sa potvrdilo, o čo to majú muži v tomto smere ľahšie.

Policajné auto sa vrátilo, policajt si vypýtal doklady, odfotografoval obe autá a v policajnom aute vypočúval oboch šoférov a niečo spisoval.

Moje svalstvo už odmietalo posilňovať a dcére som názorne ukázala ako sa dá na diaľnici pred autom hanba- nehanba vycikať. „Ja  vydržím,“ odolávala.

To sa už pomaly blížilo poludnie a ďalšie naliehanie dcéry „dokedy ešte“ ma popudilo vybrať sa zistiť, ako to vypadá. Manžel vyšiel z policajného auta a oznámil mi, že sa čaká na tlmočníka z maďarčiny.

Vrátila som sa k deťom. „Kto vyhráva?“ vítal ma syn otázkou. „Neboj sa, my,“ povedala som, hoci som už naberala pochybnosti. Dcére som vysvetlila , že to ešte potrvá a naznačila jej, že jej neostáva iné ako zväčšiť mokrú škvrnu pred naším autom.

Tlmočník ako prišiel tak aj po čase odišiel a my sme stáli stále na tom istom mieste. Na ďalších výzvedách som sa dozvedela, že policajt si ponechal pasy oboch vodičov a vyzval ich, aby sa ešte dnes dostavili na občiansky súd v Zagrebe, že o 14.00 hod. prebehne akési skrátené súdne konanie.

„Podpíšem to vyhlásenie o škode,“ rezignoval manžel.

„Už nemôžete, už ste volali políciu,“  skonštatoval policajt.

„Veď tam netrafím. Odídeme aj bez pasu, Chorváti ma pustia domov aj s občianskym,“ skonštatoval potichu manžel. „Budem sa sťažovať na konzuláte, že mi nechcete vydať pas,“ napadla ho spásonosná myšlienka.

Samozrejme, ja som dostala za úlohu zistiť telefónne číslo. V niektorom z prospektov, čo sme dostali na hraniciach som ho objavila a tak manžel začal volať. Bola však sobota, ozýval sa len odkazovač.

Ale to už aj policajt volal svojmu nadriadenému, že sa chceme sťažovať a manžel prišiel so správou, že príde tlmočníčka, čo vie aj maďarsky, aj slovensky.

Znova nasledovalo vypočúvanie. Tlmočníčka nám nakoniec oznámila, že policajné auto nás zavedie do Zagrebu na parkovisko, odkiaľ potom o 14-stej pôjdeme na občiansky súd.

„Kto vyhráva?“ opakovane nám položil syn svoju obligátnu otázku.

„Hádam my,“ skonštatovali sme menej isto.

Policajt nás odviedol na parkovisko pred akýmsi policajným úradom v Zagrebe a odovzdal nám záznam o prevzatí manželovho pasu.

Bolo pravé poludnie. Naplnili sme všetky naše ľudské potreby vrátane jedenia, pitného režimu i vytúženej čistej toalety a čakali sme. Manžel nervózne brúsil po parkovisku.

Čosi po 14-stej prišiel pre nás policajt, aby sme nasledovali jeho vozidlo. Previezli sme sa po Zagrebe. Snažila som sa zachytiť nejaké orientačné body, keďže som predpokladala, že späť na diaľnicu nás policajti nevyprevadia.

Vo dvore občianskeho súdu sme zaparkovali, deti sme nechali v aute a dospelí sme v sprievode policajta vošli do budovy. Pred súdnou sieňou sme stretli nám už známu tlmočníčku, ktorá nám hneď oznámila, že musíme čakať na sudkyňu.

Prečo by sme nepočkali. Tlmočníčke ešte stále rozčúlený Maďar vykladal, že je kamionista a opakovane jej opisoval ako sme mu vošli do pruhu a že takéto veci sa v Budapešti bežne stávajú, že nechápe, prečo sme hneď nepriznali chybu. Znova sa mi potvrdilo, že „v Maďarsku by ma nepredali“. Manželka sa ho snažila upokojiť, že z toho je taký nervózny, že nemá dostatok tekutín. Vtedy som ďakovala Bohu, že som každú voľnú medzeru v kufri vyplnila nejakými tekutinami. Tlmočníčka sa prihovorila nám: „Odkiaľ ste?“ Zistili sme, že pochádza zo Slovenska zo susedného novozámockého okresu a do Zagrebu sa vydala. Preto tá kombinácia jazykov .

Sudkyňa a zapisovateľka prišli asi po hodine. Tlmočníčka so šoférmi vošli do miestnosti. Potom ako som z okna skontrolovala deti a uvidela, že sa samostatne prezliekli do krátkych nohavíc a opakovane pojedali babkine koláče, pokojne som čakala, kým nás zavolajú svedčiť. Svedčili sme po jednom. Potom sme žalobca, obvinení aj svedkovia vyšli von, kým sudkyňa rozhodne.

Manžel mi povedal, že Maďar zmenil výpoveď, že tvrdil, že išiel paralelne s nami a že môj manžel prudko strhol volant doľava a on reflexne uhol až do protismeru a tak si na stĺpikoch spôsobil škodu. Môj muž vyjadril pochybnosti, že by niečo také zvládol. Bolo mi jasné, že preto sa ma sudkyňa pýtala, v ktorom pruhu sme išli a či išlo auto paralelne s nami. Ešte mi manžel povedal, že sudkyňa vysmiala policajta. Prehrabávala jeho papiere a povedala mu: “toto sú nejaké dôkazy!?“ Naša nádej, že „vyhrávame“ stúpla.

Deti samostatne navštívili toaletu na súde. Bola som na ne hrdá. Sú šikovné.

Sudkyňa zavolala oboch manželov do miestnosti a oznámila im, že konanie zastavuje a aby ešte na chodbe počkali na písomné rozhodnutie.

Keď vyšli na chodbu, Maďar nadával. Rozčuľoval sa, že on to tak nenechá, že on ešte v Maďarsku ...

My sme sa tešili.

Manžela som nechala čakať, rozlúčila som sa s tlmočníčkou a odišla k deťom. O nejaký čas manžel vybehol z budovy, v rukách rozhodnutie, sadol za volant s naliehaním: „Rýchlo preč!“ Netušil ani ako sa vychádza z dvora. Ešteže má mňa, vyštudovanú geodetku - kartografku. Krásne sme sa dostali na diaľnicu. Bolo 18.00 hod.

Príčinou nášho rýchleho úniku bola skutočnosť, že Maďar dostal zaplatiť trovy konania v hodnote 500 Kn a bol taký rozčúlený, že manžel mal obavy, že by nám mohol poškodiť auto.  

Stihli sme sa ešte v ten večer ubytovať, no celú dovolenku nás rozrušovalo, keď sme v blízkosti začuli maďarčinu, aj keď je zrejmé, že nie všetci Maďari sú rovnakí.  

Asi po polroku prišiel doporučený list z poisťovne, aby sa manžel vyjadril ku škode, ktorú v Chorvátsku v ten a v ten deň tam a tam spôsobil maďarskému vodičovi. Nevyjadroval sa, len zaslal poisťovni fotokópiu rozhodnutia občianskeho súdu a tým bola vec vybavená.  

Až vtedy sme sa dozvedeli, že 12-násť hodinové meškanie do cieľa našej cesty nebolo zbytočné. Keby totiž polícia v Chorvátsku bola spísala záznam v prospech maďarského vodiča a naše vyjadrenie by tam chýbalo, nakoľko by sme odišli, škoda by mohla byť hradená z nášho povinného zmluvného poistenia.

Renáta Holá

Renáta Holá

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Som normálnou matkou a manželkou, ktorá sa od roku 2000 potýka s vlastnými psychickými potiažami. Zoznam autorových rubrík:  RodičovstvoPsychikaZ dovolenkyKde bolo,tam bolo...DrobnostiPrácaMyslím siPocitovkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu