Som normálnou matkou a manželkou, ktorá sa od roku 2000 potýka s vlastnými psychickými potiažami. Zoznam autorových rubrík: Rodičovstvo, Psychika, Z dovolenky, Kde bolo,tam bolo..., Drobnosti, Práca, Myslím si, Pocitovky, Súkromné, Nezaradené
Dnes som bola znova u psychologičky. Po vyše polročnej prestávke. Na jar, keď sa sťahovala na nové pôsobisko, kázala mi zavolať koncom marca na pôvodnú pevnú linku. Koncom marca som si však povedala, že asi už nezavolám, že mi to až tak veľa nedáva.
Kedysi mi psychiatrička vravela, že po dlhšom užívaní, budeme môcť lieky vysadiť, no to som nemala za sebou päť epizod. Dnes mi vraví: „Neberiete veľa liekov a neužívate ani vysoké dávky. Podarilo sa nám chorobu stabilizovať. Nenarúšajme to. Nižšie dávky by nemuseli prípadné príznaky choroby pokryť...“
Deň plynie za dňom, a keď sa nad nimi zamyslím, musím skonštatovať, že nemám práve najlepšie dni. Ráno sa musím riadne prekonávať, aby som vôbec vstala z postele. Vždy sa však donútim. Vezmem svoj kríž a vykročím.
Je Veľký piatok, veľkonočné sviatky sú tu a ja som z príprav na tohoročnú Veľkú noc stihla na našom dome akurát umyť dve okná a upiecť dva druhy pečiva. Všetko do páru. Tento rok som neupratovala. Niežeby som nemala kedy, veď som celé dni doma, no nedalo sa, jednoducho mi chýbala energia. Keď na mňa teraz po rokoch života so schizoafektívnou poruchou doľahne depresia, sily už neprepínam.
V poslednom čase som sa cítila veľmi dobre, v pohode, avšak... Prišli nejaké vybavovačky a už mi to točí v hlave stále dokola. Ťažko prenášam myšlienky na bežné záležitosti,
Je to pre človeka šok, zrazu si uvedomiť, že prišiel o rozum, že pred niekoľkými dňami mu doslova šibalo. Trepal piate cez deviate, fičal na rôznych konšpiračných teóriách, bludoch, ktorým veril a jeho činy boli nevyspytateľné. Stalo sa mi to po prvýkrát a v najväčšom rozsahu pred štrnástimi rokmi. Psychotická porucha so sklonom k schizofrénii - znela vtedy diagnóza na prepúšťacej správe z psychiatrie.
Psychologičke som sa zdôverila, že niektoré veci či udalosti ma napĺňajú nepokojom. Hoci nie sú pre mňa až také podstatné, pri pomyslení na ne sa cítim nesvoja. „Ako to riešim," spýtala sa ma. „Protimyšlienkou a pozitívnym myslením," odpovedala som. "Upokojujem sa myšlienkami, že všetko bude v poriadku, že pomaly sa všetko vyrieši."
Včera bol Silvester, posledný deň roku 2013 a už moje ranné vstávanie neveštilo nič dobré. Energia nikde, iskra v očiach nikde. Života by sa vo mne nedorezal.
Môj prvý atak riešila výjazdom mamina obvodná doktorka a ona našim hneď odporučila, aby ma vzali na druhý deň psychiatričke s kartotékou od môjho obvodného lekára. Bola som akútny prípad zrelý na hospitalizáciu - ťažkej depresia s schizofrenickými príznakmi.
Jeseň je tu. Žiari farbami a spolu s ňou prišiel čas odhodlať sa začať niečo nové, začať na sebe pracovať nielen čítaním kníh o tom ako sa netrápiť pre maličkosti alebo lepšie spoznať vlastné ja.
Dnes po dlhom čase užívam najnižšiu možnú dávku antidepresív. Ako som sa k tomu dopracovala? Pred niekoľkými dňami som začala fungovať v inom móde. Ocitla som sa v mánii.
Neraz som sa stretla s názorom, že isť so psychickým problémom za psychiatrom je začiatok bludného kruhu, ktorý pokračuje suchým predpisovaním psychofarmák, od ktorých sa pacient stane závislým a bez ktorých už potom existovať nedokáže. Darmo som argumentovala mojím prípadom, skutočnosťou, že po čase sa dávka psychofarmák znížila na minimum, a že lekár mi predpíše a ja budem užívať len tie lieky, s ktorými súhlasím. Strašiak závislosti sa naďalej vznáša už len pri spomenutí pojmu - antidepresíva. A tak som sa rozhodla zverejniť aj prípad môjho známeho.
Ranné vstávanie ale i večerné zaspávanie u mňa má svoje špecifiká. Niekedy sa neodlišuje od toho vášho vstávania či zaspávania, no väčšinou je ovpyvnené pretrvávajúcimi zbytkami depresie či mánie. "Všetko sa nedá liekmi vychytať," povedala mi raz psychiatrička. A tak, hoci si deň predtým poviem, že zajtra vstanem skoro a spravím to a to, skutočnosť je potom iná.
Na ostatnej kontrole sme s psychiatričkou rozoberali príznaky mojej choroby za posledné tri mesiace. Priznala som sa jej ako som zistila, že i taká banalita ako je vyberanie mrkvy a petržlenu a radosť z toho, že som to stihla pred prvými chladnými dňami,
Ospalosť, túžba dostať sa čím skôr do postele a spať, ma drží už pár dní. Ak mám jeden deň viac energie, na druhý deň ma to zaručene ťahá znova do postele. Aj dnes po celý deň by som len spala - v čakárni u lekára, na návšteve, doma, proste všade. Ako Šípková Ruženka. Lenže mňa by ani ten bozk princa nezobudil. Príznaky depresie. A teraz čo? Ako sa z toho dostať?
Ľudia so schizoafektívnou poruchou sú často na invalidnom dôchodku. Strácajú zamestnanie, respektíve ťažko sa s touto diagnózou vedia zamestnať. Chorobou sa zúži aj okruh ich záujmov. Neraz pre nepochopenie strácajú priateľov, rodinu.
Rada by som vám priblížila ako to u psychiatra chodí, ako je to s liekmi a ich dávkovaním, pretože pri ostatnej návšteve psychiatričky mi ona navrhla zvýšiť dávku antipsychotík. Dospeli sme k záveru, že mám akosi viac depresívnych dní, viac ma to ťahá do postele, nemám dostatok energie, hoci nemám depresívne myšlienky, netrápia ma úzkosti. Vraj z jej skúseností viaceré pacientky sa rútia teraz do depresie. Vraj sa to akosi posunulo. Jesenné depresie prichádzajú už teraz, uprostred leta.
Dnes mám narodeniny. Nezvyknem sa tým chváliť a od istého veku, som si narodeniny radšej nepripomínala. Prišla som však na to, že práve od istého veku by sme si narodeniny mali pripomínať, lebo každý prežitý rok je vzácny, človeku síce vždy niečo zoberie, ale i niečo prinesie.
Mala som strašný sen. Znova sa mi pripomenula moja psychická choroba. Niečo podobné som zažila naposledy, keď som bola prvýkrát hospitalizovaná na psychiatrii. Podobalo sa to však len hrôzou, ktorú som prežívala, obsah bol úplne iný.
Vravím doktorke, mojej psychiatričke, že sa už dlhšie cítim fajn. Za posledný polrok neviem, čo je depresia. Teda viem, nezabudla som, no už dlhšie ju nepociťujem. Som šťastná, spokojná a znova plná energie. Áno, keby tu (v ordinácii) bol môj manžel povedal by, že som stále v mánii. Ale nie som. Už nie. Hoci sa ráno konečne zobúdzam vyspatá, hoci mám po celý deň dosť síl fungovať a to, čo práve robím ma baví. Áno, baví. Konečne bežné činnosti nevykonávam nasilu a s nechuťou. A v noci spávam. Spávam ako zdravý človek, bez liekov. Len sem-tam, hlavne v čase splnu beriem Hypnogen. A to mi v čase mánie nestačí, aby som zaspala. V mánii sa večer neviem upokojiť, nedokážem bez liekov zastaviť svoju myseľ. A teraz to ide.
