Keď ma moja mama prvý raz videla na psychiatrii myslela, že k rozumu neprídem, že skončím dakde v ústave. Rozprávala som úplne z cesty. Vyzeralo to, že stav v nemocnici sa mi značne zhoršil. Choroba v plnej miere prepukla až tam. Manžel však veril, že sa z toho dostanem. Pritom počas tej prvej mojej hospitalizácii on schudol 15 kg a nedokázal sa sústrediť na žiadnu prácu. „Prechodil" depresiu. Celé dni prebicykloval s naším vtedy dva a polročným synom. Staral sa oňho a pravidelne ma navštevoval v nemocnici. Hovoril mi o svojich plánoch, o tom, že v lete pôjdeme k moru, že raz budeme veľa cestovať..., napriek tomu, že ja som bola apatická, zahľadená sama do svojho vnútra.
Najsmutnejšie je, že neraz, keď to s chorobou vyzerá, že je na ústupe, ona sa nečakane vráti. Je nevyspytateľná. Beriete lieky, šetríte sa, prestanete úplne piť alkohol, aby negatívne neovplyvňoval účinok liekov, a predsa zo dňa na deň príde únava, poruchy spánku, začnú človeka zaťažovať nutkavé pocity a myšlienky a kolotoč choroby sa začína točiť. A vaši blízki sú už v strehu. „Ako si spala? Užila si lieky?" To sú najčastejšie otázky. „Choď si radšej ľahnúť, oddýchni si," hovoria vám, i keď vo vás práve burcuje energia a únava ustúpila.
Vždy som bola hospitalizovaná v stave, že som nedokázala rozpoznať čo je realita a čo moje choré scestné myslenie. Videla som súvislosti, zákonitosti aj tam, kde žiadne neboli. Zakaždým mi na psychiatrii pomohli, hoci pre moju rodinu bola vždy fuška dostať ma tam. Prvýkrát ma presvedčili, že psychiatrovi ide manžel, druhýkrát som skoro počas jazdy vystúpila z auta, po tretí raz ma pre istotu doprevádzali dvaja členovia rodiny. Dnes viem, že všetko, čo pre mňa spravili, robili pre moje dobro, z lásky ku mne. Som im vďačná, že pri mne stoja a stáli.
