Lieky beriem pravidelne, tzv. udržiavacie dávky. Podľa lekára z psychiatrického oddelenia nemocnice, kde som bola pred dvoma rokmi druhýkrát hospitalizovaná, príčinou druhého ataku mojej psychotickej poruchy bola práve skutočnosť, že som antipsychotiká (neuroleptiká) nebrala. Brala som len antidepresíva a tie na liečbu psychotickej poruchy nestačia.
Práve neuroleptiká pôsobia cez ovplyvňovanie dopaminových dráh v mozgu a potláčajú tak halucinácie, bludy, psychické napätie, agresiu, paranoidné myšlienky, zlepšujú psychickú integráciu osobnosti. Používajú sa na liečbu psychóz a ťažkých afektívnych porúch. Pri ich užívaní sa však objavujú nepríjemné vedľajšie účinky ako prerušenie emočných a sociálnych kontaktov, zmeny nálad, nedostatok slovného prejavu, vzostup hladín prolaktínu, ospalosť, prírastok hmotnosti, ...
Vlastne som pred šiestimi rokmi neuroleptiká vysadila po tom, čo som vyskúšala niekoľko druhov (Leponex, Risperdal...) a všetky mali neznesiteľné vedľajšie účinky. Stav bol stabilizovaný, paranoidné myšlienky a halucinácie zmizli a po nasadení antidepresív sa to ďalej zlepšovalo. V pohode som s nízkymi dávkami antidepresív a bez neuroleptík fungovala päť rokov, avšak zo dňa na deň nastala recidíva. Choroba po druhýkrát prepukla v plnej kráse - bludy, halucinácie, nezmyselné konanie... Behom niekoľkých dní som bola znova na uzavretom oddelení psychiatrie - druhýkrát. Trvalo pár týždňov, kým som sa vrátila do reality a trvalo rok, kým sa stav znova ako-tak stabilizoval.
Dnes poctivo užívam antidepresíva i neuroleptiká, hoci pociťujem vedľajšie účinky ako ospalosť, prírastok hmotnosti, zmeny nálad, uzavretosť... S ospalosťou je to horšie hlavne ráno, keď nemusím vstávať do práce. V tie dni by som predriemala celé dopoludnie. Preto som vďačná svojim nadriadeným, ktorí mi prejavili dôveru a zostala som napriek invalidite zamestnaná. Práve vďaka tomu, že pracujem, ráno vstať musím. Stala som sa však tichšou, uzavretejšou, menej komunikujem. Práve v snahe neizolovať sa, ale zaradiť sa do spoločnosti pracujem a moja námaha sa mi vracia i v podobe návratu strateného sebavedomia. Za rok som však pomaly, nenápadne pribrala 10 kíl, hoci sa snažím viac pohybovať a pravidelne cvičiť. Ale ako tvrdí jedna lekárka, priberá sa z jedla, nie z liekov. Treba s tým niečo robiť.
Mávam horšie a lepšie dni, týždne. Ale práve tie lepšie obdobia mi stoja za všetky tie ťažkosti. Niektorí tvrdia, že by to išlo aj bez liekov. Vlastné negatívne skúsenosti s vysadzovaním liekov ma presvedčili o opaku. Po vysadení liekov nastal relaps. Riskovať ďalší nemám odvahu.
Normálne fungovať, znova objaviť radosť zo života, znova pociťovať dobrú náladu, mať chuť pracovať, športovať, znova sa zaradiť do spoločnosti - to stojí za snahu spoznať svoju chorobu a potykať si s ňou.
