Splním rodine to ich prianie, aby som sa šla ukázať psychiatričke.
Autom prechádzame cez naše mesto. Pod stromami kôpky pozhrabávaného lístia. Nezamestnaní sú na aktivačných prácach. Bol to dobrý nápad - dať im do rúk hrable, metly a lopaty. Privyrobia si k dávke v hmotnej núdzi a naberú aj nejaké pracovné návyky. Škoda, že koncom tohto mesiaca s prácami končia. A ja si v duchu kladiem otázku: Nie sú na aktivačné práce peniaze alebo si vláda myslí, že kto chcel už sa práce chytil? Čo bude s tými ľuďmi potom? Budú hlivieť s dávkou v deravých vreckách? Zapíjať po krčmách svoj nešťastný osud?
„Ale keď ťa doktorka pošle do nemocnice, pôjdeš?!" prerušuje moje úvahy manžel. „Do nemocnice nechcem! Skúste to so mnou doma ešte vydržať," žiadam ho. „Aspoň na otvorené oddelenie," prosil ma včera večer. Pohádali sme sa:
On má predstavu, že v nemocnici pacienti celý deň oddychujú. Áno oddychujú, ale nie tak ako si on myslí. Hrabú lístie, hrajú ping-pong či človeče, ženy vyšívajú, háčkujú, muži robia napr. z drevom. Ani tam sa cez deň nespí. Pacienti sa preberajú k životu. A to predsa môžem ja robiť aj doma. Aspoň obriadim čo sa dá v dome a okolí, zájdem do obchodu... a nebudem múrmi nemocnice odrezaná od sveta - ďaleko od svojich detí, čo ma napĺňajú radosťou.
U doktorky sa napočudovanie rýchlo dostávame na rad. Vidí a konštatuje, že ozaj nie som na tom tak zle. Som rada: „Huráá, zostávam doma!" Stačí vraj pomeniť dávkovanie liekov. Ale vraj žiadna práca, žiadne školenia a spánok len vo vlastnej posteli. Vraj som na to citlivá.
Uvedomujem si, čo hovorí. Samé obmedzenia - žiadna sloboda. Vari už nemôžem rozhodovať ani o tom čo?, kde?, kedy?? Mám žiť v ústraní v tej našej malej dedinke?
V každom prípade som rada, že do nemocnice nemusím. Stačí si naprogramovať určitý denný režim. Vedela som to aj bez odborného stanoviska lekárky. Ja to totiž cítim.
