Aj preto, aby sa to nevracalo, nezhoršovalo, mala by som tú príčinu nájsť a odstrániť. Ako? Kde?
U liečiteľov, ktorí sľubujú zázraky? Jeden taký mi vravel: „Stačí, ak budeš chodiť ku mne, ja ťa z toho dostanem." On ponúkal liečivú energiu, jeho manželka výživové doplnky. Neuverila som. Zázrak nepríde a môžem začať od piky.
U psychiatra? Túto alternatívu prijímam. Psychiater ma dostal z najhoršieho, no má plnú ordináciu a celé vyšetrenie spočíva v tom ako sa mám, ako reagujem na lieky a ako dávkovanie či lieky upraviť. „Stretneme sa o mesiac, dva, tri. Keby niečo - volajte!" Na hľadanie príčin nie je čas.
U psychológa? Na vleklých častých sedeniach? Ako nájsť toho pravého? Asi to nie je jednoduché. V zozname je ich niekoľko a viacerí, čo psychoterapiu absolvujú hovoria, že je to na dlhé roky a ja by som rada chodila aj do práce, nielen na terapie.
Niekedy pochybujem o tom, či má vôbec zmysel vŕtať sa v tom. Koľko chronicky chorých hľadá vnútornú príčinu svojej choroby? Koľkí z nich rozmýšľajú ako sa zmeniť, aby už nemuseli siahať na svoje ,,barličky"?
Nedokážem to však pustiť z hlavy. Mať dispozíciu je jedna vec. Druhá vec je preplnená čaša čohosi, čo pretieklo a dispozícia naštartovala chybnú chémiu v mozgu. Iste, chybná chémia sa dá upraviť antidepresívami a antipsychotikami. Odstránia sa vonkajšie príznaky, no choroba je tu stále - v pozadí prekrytá clonou liekov. Stačí v nevhodnom čase znížiť dávku alebo ju včas nezvýšiť a príznaky sa opätovne objavujú. Za tých pár rokov ich už poznám a aj som sa naučila s mojou chorobou existovať. Verím, že človek, ktorý sa stal bláznom, nemusí ním zostať naveky. Tak ako sa dá vyliečiť z iných chorôb, dá sa dostať aj z tejto. Nestačí však odstrániť príznaky. Možno som naivná, no niekedy mám dojem, že mi nepomôže ani najlepší psychoterapeut, pokiaľ si nepomôžem sama.
A tak začínam od seba, začínam riešiť seba, svoj život. Nie to, čo mal a mohol kto urobiť, ale čo som mohla a hlavne môžem urobiť ja.
Vlastne som začala pred siedmimi rokmi. Po návrate z psychiatrie bohatšia o skúsenosť z iného sveta, o škatuľky antipsychotík a jednu nepríjemnú diagnózu, ktorú nejde len tak vygumovať, začínam študovať, čo sú to vlastne psychotické poruchy, ako sa k nim človek dopracuje. Som strnulá, citovo vyprahnutá, bez sebavedomia, osamelá, ubolená, uzavretá, bez chuti do života. To som predsa nie ja. Stále som však tu, Pánboh ma ešte nepovolal, moja sviečka nedohorela. Keď sa dozvedám, že moja nemoc je liečiteľná, svitá mi nádej. Je to dobrá prognóza.
Kedy a kde som stratila samu seba? Hľadám a znovu nachádzam svoje ja, tú Renátu (znovuzrodenú), s ktorou budem vedieť žiť. Každou drobnou precítenou radosťou, zväčšujem plamienok nádeje a nachádzam cestu späť do života. Vstávam, potkýnam sa, ba dokonca i padám, no nevzdávam sa, lebo naším údelom je život.
