Stačí sa prestať utápať v takýchto a podobných myšlienkach. Stačí pod nejakou zámienkou sadnúť na bicykel, prebehnúť sa kilometer či dva – trebárs do vzdialenejšieho obchodu pre päť rožkov. Nielenže tým zabezpečíte čerstvé pečivo na raňajky, ale hlavne sa vrátite upachtení, udychčaní s búšiacim srdcom. S jeho tlkotom si zrazu uvedomujete nezvratné dotyky vlastného bytia. A chémia v mozgu sa štartuje. Endorfíny sa zobúdzajú.
Stačí tak málo. Myšlienke plnej smútku postaviť protimyšlienku: ,,Bude lepšie. Už som zažila chvíle radosti, chvíle šťastia. Prídu znova. Možno nie dnes, možno zajtra, pozajtra...“ Takáto viera dokáže zázraky. Zároveň sa však treba zamestnať činnosťou (najlepšie takou, ktorú človek vykonával alebo vykonáva rád). Proste niečo robiť, nepatlať sa v tom bahne. Všedné chvíle si spríjemniť hudbou, poéziou, dobrou knihou, prezeraním fotografií s príjemnými spomienkami, vychádzkou do prírody.... Je treba ,,odchádzať“ od ponurých myšlienok. Znova a znova im dávať zbohom, dokazovať si, že existujú aj krajšie pohľady na svet, že ten beznádejný je len nepodarený odraz v krivom zrkadle.
A čo je podstatné? Nezatvárať sa pred svetom. Nezavrieť dvere, nestiahnuť rolety. Vychádzať medzi ľudí, žiť medzi nimi, žiť s nimi. Tak človek pochopí, že jeho pohľad na život je akýsi pokrútený, že dakde v niečom robí chybu, keď ho prepadáva zúfalstvo, nechuť žiť.
Môj syn mi po tom čo dostal druhú pätorku z diktátu povedal: ,,Bol som z toho trocha smutný, ale len dve-tri minútky. Potom som si povedal, že sú aj horší žiaci odomňa a už ma to netrápilo.“
,,Máš pravdu Maťko,“ povedala som v snahe, aby sa pre to netrápil, ,,jeden ujo povedal, že, keď nejde o život, ide o ho.o, teda, že nejde o nič.“
,,Jasné, dôležité je nestratiť náladu,“ dodal on.
Koľkokrát sa aj nám prihodí niečo nepríjemné. A priznajme si, hoci sme starší, ostrieľanejší, koľkokrát ,,strácame náladu“. Znova a znova. Pomaly, ale iste. Niekedy aj na dlhé obdobia. Nevidíme, že aj druhým sa to stáva, že padajú a vstávajú, že život sa nezastavil, svet sa točí a ostatní sa nezabudli radovať. To len my sme sa pozabudli a zahľadeli sa do toho krivého zrkadla. A stačí tak málo - stačí spraviť krok, dva a odstúpiť.
