Prvý súboj - ten ranný - som vyhrala. Pozviechala som sa a spravila všetkým raňajky. Podarilo sa mi aj naporcovať kura a vložiť ho do trúby. To ma už hodnú chvíľu otravovala.
,, Na 20 minút ... máš ešte 20 minút," našepkávala mi a volala ma späť do postele. Vyhrala, podarilo sa jej zlákať ma. Znova ma mala tam, kde chcela.
Nie však na dlho. ,,Treba postaviť ryžu a dopiecť kura. Musíím..," povedala som jej a dala jej ďalší mat. Vytrvalo stojac v kuchyni a pohybujúc sa od linky ku sporáku, dovarila som obed.
A znova ma vábila. Využívala skutočnosť, že všetci pozerali televízor. ,,Aspoň na chvíľu, kým dopozerajú," prosíkala. ,,Keď to skončí, zavolajte ma," povedala som rezignujúc a utiahla som sa do svojej postele. Až pokiaľ sme nešli obedovať.
Ešte som vypila kávu a vediac, že to bude dnes naposledy povedala som Paľovi: ,,Riad, neumývaj, keď vstanem ja ho umyjem." On to už pozná, vie, že ten riad treba nechať na mňa. Potrebujem dôvod, aby som vstala.
Nechala som ju, nech si ešte vychutná to malé, dnes už posledné víťazstvo. Pred chvíľou som sa s ňou rozlúčila a pobrala som sa umyť tú kopu riadu, ktorá sa od rána nazbierala.
Na dnes stačilo. Je dobojované. Ustlala som posteľ, upratala bojisko.
Dnes si už viac neľahnem. Viem to. Dnes som tú pliagu , moju psychickú chorobu porazila. Čaká ma lepšia časť dňa.
