Keď sa vám život obráti naruby, keď ste totálne psychicky i fyzicky vyčerpaný a neviete kam z konopí, keď už neviete racionálne rozmýšľať, keď nie ste schopný dokončiť hocakú prácu, keď vám už nechutí ani jesť, keď ste zablúdili v slepej uličke, je dobré, keď vám niekto ukáže ako ďalej. Pekne od piky.
Prišli ste si oddýchnuť? Áno? Chcete mať od všetkého a všetkých konečne pokoj? Na psychiatrii sa toho nedočkáte. Izolujú vás síce od vášho okolia, no na pokoj zabudnite. Stále od vás niečo chcú. Aby ste skoro ráno vstali, obliekli sa, umyli, cvičili na rozcvičke, raňajkovali a niečo aj zjedli. Sestrička stojí nad vami, kým nezjete rannú dávku liekov a na rannej komunite od vás chcú, aby ste sa do nej zapojili, denne lúčili s odchádzajúcimi pacientkami a predstavovali sa tým novým, vymenúvali im vaše záľuby, na ktoré je ťažké si čo len spomenúť. Chvíľu vás nechajú a znova musíte ísť na pracovnú terapiu a tam vyšívať, háčkovať alebo robiť brmbolce, ak si na uvedené ručné práce netrúfate. Vyšívala som akurát dakedy v detstve a potom na psychiatrii. Chvíľu si oddýchnete a zas máte obedovať, znova ísť na ďalšiu terapiu, kde vám trebárs spolupacienti (tentoraz aj z mužského oddelenia) hádžu loptičku a vy ju máte chytať a na určené písmeno vymenovávať mestá alebo nakresliť akýsi dom s dverami a oknami otvorenými natoľko, nakoľko sa vy chcete otvárať druhým, či zvieratká, ktoré vám pripomínajú členovia vašej rodiny. Raz dokonca od nás chceli, aby sme s tými cudzími mužmi tancovali, no nakoniec sme hrali karty. Ak nie ste na tom úplne najhoršie, poobede idete so sestričkou v sprievode niekoľkých spolupacientov na vychádzku. Ak ste na tom ešte lepšie, máte povolené samostatné vychádzky alebo máte návštevu. Konečne ste na čerstvom vzduchu a môžete si dopriať trebárs kávu. Doteraz ste sa na areál nemocnice pozerali len spoza mreží. Po návštevách a vychádzkach znova od vás chcú, aby ste zjedli celú večeru, umyli sa a keď pred sestričkou prehltnete večernú dávku liekov, konečne máte pokoj, môžete spať do rána. Keď sa vám podarí zaspať, môžete byť rada, ak vás v noci nezobudí niektorá zo spolupacientok, ktorá nevie spať a vybrala si práve vás, že vy by ste sa mohli s ňou prechádzať po chodbe, veď cez deň ste ju tak fajn vypočuli. A tak ju musíte počúvať alebo vstať, prejsť s ňou chodbu a zavolať sestričku.
Psychiater vám sľúbil, že si tam oddýchnete a vy máte pocit, že to tak vôbec nie je, nedajú vám pokoj a stále niečo musíte.
Keď ich len trošku poslúchate, podarí sa im zaviesť vám určitý režim, ktorý vám pomaly, ale iste začne liezť na nervy a vy si začínate klásť otázku: „Čo tu vlastne robím? Prečo som tu s týmito cudzími ľuďmi, prečo vlastne nie som doma s rodinou?" A zrazu chcete byť ďaleko odtiaľ, žiť svoj život so svojimi blízkymi, ktorí vám začnú chýbať.
Preberiete sa z apatie. Zistíte, že pri sebe nemáte svoje peniaze, mobil, manikúru, ba ani opasok na župane, že sprchy sú otvorené len v určitú hodinu, že na jednotlivých záchodoch nie sú dvere a chodbička vo WC je plná fajčiarok...
Prispôsobíte sa režimu a už nechcete len ležať na posteli, zoznamovať sa s ostatnými, chcete ísť domov. Nudíte sa. Hoci ste začali ako kedysi čítať časopisy, lúštiť krížovky, pozerať telku, dni sa vlečú. Cez víkend vás pustia domov na vychádzku. Doma sa napriek pretrvávajúcej únave snažíte ako-tak fungovať, aby vám príbuzní napísali pozitívnu správu o vašom chovaní sa na vychádzke. Teší vás, že ste ju zvládli. Vaša nádej, že pôjdete čoskoro domov narastá. Potom, čo sa na vizite pýtate do ambulantnej liečby a primárke dôrazne pripomínate, že doma máte malé dieťa, primárka pripustí možnosť, že by ste pomaly mohli... Zvyšok pobytu zvládate vďaka prebúdzajúcemu sa zmyslu pre humor. Celé Vám to pripomína nevydarený pobyt v niekdajšom pionierskom tábore.
„Pani, vy sa tak nehrabte domov, lebo o týždeň, dva vás tu máme znova," varuje vás sestrička.
S osobnými vecami v taške a s myšlienkou: „Nikdy viac," opúšťate nemocnicu.
A potom príde realita - prepúšťacia správa a v nej nezmysly, čo ste narozprávali pri príjme, diagnóza (vraj možno na doživotie), ambulantná liečba - vyhrabávanie sa z vlastnej duševnej biedy. V tom prvom prípade to u mňa bolo počas pokračujúcej materskej dovolenky, v druhom počas dlhodobej práceneschopnosti. Zatiaľ ma postretli dva ataky mojej psychickej poruchy, ten prvý pred siedmimi rokmi, druhý pred dvoma. Dnes poctivo dodržujem liečbu a v nálezoch mi doktorka uvádza rovnakú diagnózu, avšak pod clonou psychofarmák. Je to pod kontrolou - zatiaľ. Vravím zatiaľ, lebo neviem, či niečo tú príšeru v pozadí znova neprebudí :(
Keď nad tým všetkým premýšľam, hospitalizácia mi dala veľa. Som im vďačná. Nikdy na ten režim nezabudnem. Áno, treba oddychovať, no nie opúšťať sa. Na druhej strane - nik iný by ma nevrátil do reality. Nik by ma v stave v akom som bola (psychicky i fyzicky vyčerpaná) nedokázal presvedčiť, že každé ráno treba vstať, plniť si svoje pracovné povinnosti, pravidelne sa stravovať, športovať, občas sa zahrať trebárs karty či nejakú spoločenskú hru, čítať... Žiaľ až tam som si uvedomila, že som vlastne v kolotoči povinností a starostí zabudla žiť, že na svoje záľuby si len ťažko spomínam, že sa mi môj život akosi vymkol z rúk a ja som stratila samu seba.
Myslíte si, že som si tam oddýchla? V každom prípade sa môj život na tých 40 dní zastavil a ja som mala čas nájsť kúsok seba samej. A to bol prvý krok na ceste ako ďalej, keď sa mi v bludisku života podarilo zamotať.
