Prišla sestrička, odomkla dvere, ktoré ich izolovali od ostatných pacientov. Rýchlo si odniesla paplón do izby, ustlala posteľ a bežala ešte na WC. Potom kráčala so smútkom v očiach za sestričkou do miestnosti s presklenou stenou. Vedela, čo bude nasledovať.
Zobudila sa, čakala na sestričku a medzitým si uvedomovala, že znova je tu, v nemocnici, na uzavretom psychiatrickom oddelení. Znova podstupuje liečbu elektrošokmi.
Prebrala sa zo spánku. Ležala v nemocničnej izbe. Áno, spomína si. Znova ju liečia. Zas podľahla. Vôbec si nespomína na to ako sa sem dostala, čo tomu predchádzalo. Vlastne, aký je dnes deň? Príde za ňou niekto?
Prišiel manžel, poobede. Matne si spomínala na to ako ešte pred niekoľkými dňami nadčasovala v práci a ako boli v sobotu kupovať vence na všech svätých. Noc predtým nespala. Zaspala až nad ránom. Vôbec sa jej nechcelo vstávať, ale boli dohodnuté so sestrou.
Na viac z toho dňa si nespomínala. Ani na ďalší deň, na nedeľu. V pondelok ju bral manžel psychiatričke. Sama cítila, že nie je v poriadku. Ďalšie noci nespala. Čím sa sužovala? Aha, už si spomína. Trápili ju výsledky vyšetrení, ktoré pred týždňom absolvovala. Mala málo červených krviniek a výsledky ďalších vyšetrení ešte nedostala. Mali prísť poštou. Tak sa dohodla s lekárom. Nechcela ďalší deň vymeškať z práce, mala tam tak strašne veľa roboty...
Psychiatrička mala dovolenku, ordinovali len v neďalekej nemocnici aj to až od 10- tej hodiny. Kým to manžel v nemocnici zisťoval, ona stála pred vitrínou so sponzormi nemocnice a dôkladne si ich zapisovala na papierik. Papierik si odložila do kabelky s vedomím, že ho bude potrebovať. Manžel sa čudoval, čo robí. Rozumela tomu iba ona.
Mali čas, tak sa išli najesť do bufetu oproti nemocnici. Vzala si zemiaky a vyprážané filé, mala naň veľkú chuť. Sedela nad tanierom s porciou jedla a nie a nie kúsok vložiť do úst. Nemohla. Predavačky za pultom sa len milo usmievali. Na viac si nespomínala, ale lekár v nemocnici jej dal nejaké lieky na upokojenie a proti nespavosti. Nevie koľko po nich spala, no na ďalší deň šla s manželom k psychiatričke. Doma stihla z kabelky vyhodiť papierik so sponzormi nemocnice. „Načo si to vlastne opisovala? V živote to nebude potrebovať!“
V čakárni bolo plno. Aj keď neboli objednaní, doktorka ich prijala. Bola akútny prípad. Porozprávala ako zle spala niekoľko dní a vyšla do miestnosti k sestričke. Mala dojem, že to od nej doktorka vyžadovala, hoci v skutočnosti sa o tom nik nezmienil. Tam čakala na manžela. Potom si pamätá len útržok z cesty do krajského mesta. Tú chvíľu, keď chcela vystúpiť z auta, za jazdy. Zdalo sa jej, že manžel nejde dosť opatrne. Presvedčila ho, že musí spomaliť, inak sa im môže stať niečo zlé.
Našťastie, manžel jej chorobu tentoraz zbadal včas. Nespavosť, nezmyselné konanie, zmätenosť, úzkosť, strach, ktoré jej nedali spať a nútili ju znova a znova niekoľkokrát za noc chodiť kontrolovať deti, či spia, či žijú. Odmietala potravu. Čo si zaumienila, to musela okamžite spraviť, neznieslo to odklad.
Bol rád, že ju dostal k psychiatričke. Keď tá navrhovala ambulantnú liečbu, namietal: "Nie, musí do nemocnice, je to akútne, on ju neustráži." Nasadli do auta a rozhodol sa zaviesť ju priamo tam ..., kým sa nevzpiera. Ešte v ten deň sa otočil a doviezol jej veci. Už mu nedovolili s ňou hovoriť. Pri príjme spomenul lekárovi, že sa tu liečila pred piatimi rokmi s podobnými príznakmi. Veľmi jej vtedy pomohli elektrošoky, len tie ju vrátili do reality.
Prijali ju v stredu a až v nedeľu im dovolili pozhovárať sa na chodbe na lavičke pred izbou sestier. Obaja boli šťastní, že sú zase spolu. Tento atak jej choroby prišiel veľmi nečakane. Vedeli, že najhoršie je za nimi, že už bude len lepšie. Jej myslenie a cítenie je síce otupené, ale pomaly sa vracia do reality. A to je viac než dobré.
