Dcéra zbadala môj tichí plač. „Mami, čo je? Prečo plačeš?" Keď som jej povedala o tom, že som pre nich len bremenom, povedala: „Mami, vôbec tomu nie je tak. My sme radi, že ťa máme, že si tu s nami. Vieš ako tu bolo smutno, keď si bola v nemocnici? Hneď je lepšie, keď si tu. Veď mi ťa máme radi."
Moja chorá myseľ však namietala: „Ale, keď som stále chorá...?!"
„Však budeš zdravšia, bude lepšie, uvidíš!"
V ten večer som sa cítila veľmi slabá, len som ležala v obývačke medzi svojimi blízkymi a postupne som si uvedomovala, že sú, že ja potrebujem ich a oni mňa, že som rada, že som medzi nimi.
Hnusná choroba. Vrátite sa z nemocnice so silným pocitom radosti, že sa vraciate domov k svojmu mužovi a deťom preliečená a prejde len pár dní a padáte do toho istého bahna - bahna depresie. Hoci to už dobre poznáte, beriete dvoje antidepresíva, predsa strácate akékoľvek sebavedomie, vymažú sa všetky pocity radosti a pocit zbytočnosti víťazí nad všetkým. Môžete byť obklopená milujúcou rodinou a predsa sa cítite ako ťažké bremeno, ktoré vaša rodina nesie.
Stačí tak málo a ...
Áno, stačí, keď vás vtedy ktosi povzbudí a povie tých pár čarovných slov: „Mám ťa rád, potrebujem ťa."
