Je to skvelé, tento týždeň som znížila dávku na minimum a nič, žiadne zhoršenie môjho stavu nebadám. Práve naopak. S pekným počasím akoby sa mi vylepšila nálada, pribudla energia.
Včera som mala dovolenku. Na večer som pripravovala rodinnú oslavu. Bez problémov som zvládla celodenné vyváranie a vypekanie. Večer, keď hostia odišli som ešte upratala a zdravo unavená zaľahla. Neprešla ani polhodinka a ja som spala spánkom spravodlivých. Dnes som prežila ďalší pracovný deň. Nič zvláštneho sa nestalo. Pre mňa to bol však ďalší neobyčajný deň. Neobyčajný deň, keď mi v duši klokotala radosť.
Tešiť sa z obyčajných dní ma naučila moja psychická porucha spojená s depresiou. Naučila som sa s ňou žiť. Naučila som sa zvládať „horšie dni“, keď sa človeku zdá, že život sa mu vymyká spod kontroly, keď človek nemá energiu ani na to, aby vstal z postele, keď ho vyčerpáva každá činnosť, keď si neverí, keď sa cíti zbytočný, keď sa mu všetko vidí šedivé a nič nemá cenu, keď život preteká pomedzi prsty, keď človek pomýšľa na únik, na únik v podobe nekonečného spánku alebo smrti. Naučila som sa v takéto dni nepočúvať starú známu – depresiu, naučila som sa vyliezť z postele, premôcť sa a vykonať, čo je potrebné /aj keď možno len to najnutnejšie/. Viem si v tieto dni dôrazne povedať: “Bude lepšie!“ a aby som tomu uverila, presviedčať sa: „Toto tu už bolo a zas to prejde!“
