Priestorom tlmene znie Rádio Expres. V našej čakárni (rovnako ako v ďalších dvoch) už nie sú biele plastové stoličky ako tomu bolo pred štvrťrokom, keď som tu bola naposledy. Namiesto nich sú tu pohodlné kožené sedačky a kreslá. Spolu desať miest na sedenie. Štyri z nich sú obsadené: štyridsiatnička v čiernom, mladý asi 25-ročný muž, starší pán, dôchodca a ja. Zatiaľ som štvrtá v poradí. Zatiaľ, lebo každú chvíľu môže prísť niekto, kto má (na rozdiel odo mňa) časenku.
Od doktorky vychádza žena, dôchodkyňa, zjavne partnerka dôchodcu sediaceho vedľa mňa. Spoločne odchádzajú.
Do ordinácie vchádza žena v čiernom. Prichádzajú ďalší traja pacienti. Po odovzdaní kartičky poistenca sestričke, postávajú pri dverách. Prišli si len po lieky, ktoré im doktorka medzi prijímaním pacientov vypisuje.
Pani v čiernom vychádza a sestrička volá akési mužské meno. Prichádza pán sediaci v susednej čakárni. Ach, tie predsudky! Iste má časenku.
Mladý muž vedľa mňa dosiaľ v polosede v pololeže driemal. Preberá sa a nervózne sa vypytuje sestričky: „Prosím Vás, dlho ešte?“„Nie, po tomto pánovi ste už na rade.“ Muž vyberá mobil a SMS-kuje.
Prichádzajú rodičia s chlapcom v puberte a vedľa mňa sa usádza elegantná tridsiatnička a vyberá si časopis.
Čakáreň ako každá iná. Pacienti ako iní, len nás nebolia kolená, kĺby, žalúdok, ale nám hapruje chémia v mozgu. Sú tu ľudia, ktorých bolí duša.
Vážení čitatelia, ak máte problém, ktorý Vám prerastá cez hlavu, ak neviete spávať, ak Vás neopúšťa smútok a únava, ak Vám to odporúčajú Vaši blízki alebo obvodný lekár, zahoďte predsudky, neváhajte a navštívte psychiatra. Skôr než bude neskoro. Je to lekár ako každý iný.
